4 _ Zmiznutie

Autor: Simona Blšťáková | 13.12.2016 o 10:24 | (upravené 14.12.2016 o 21:59) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  57x

Kôň sa pomaly pohol a ja som cítila ten krásny oslobodzujúci pocit. Vlasy sa mi postupne rozmotávali z upraveného vrkoča do všetkých strán. Vietor sa mi pohrával s každým pramienkom a mňa zaplavovala túžba.

Túžba po prežití tohto neskutočného zážitku zas a zas.

„ Načo myslíte?“ Prerušil moje myšlienky Will.

„Na nič. Iba som užasnutá. Veľmi sa mi to páči.“

„ A to ste ešte nezažili to najlepšie. Silno sa držte!“ Dodal nadšene.

     Will kopol koníka pätami do slabín, pár krát švihol opratami a zlatovlasý krásavec sa rozbehol neskutočnou rýchlosťou. Ruky sa mi roztriasli. Silnejšie som sa pritiahla k Willovi. Tvár som pritisla k jeho chrbtu a oči som zažmúrila. Cítila som, ako sa okolo nás mihá strom za stromom. Zmocňoval sa ma strach. Tento pocit už nebol taký uvoľňujúci. Odjakživa som neobľubovala rýchle jazdy. Kľučkovali sme medzi stromami, v takej tesnej blízkosti, ktorú som si radšej nechcela uvedomovať a preto som oči poslušne držala zavreté. Bolo tu však niečo, čo ma upokojovalo. Omamujúca korenistá vôňa, ktorá mi postupne vnikala pod kožu. Šírila sa všade naokolo ako para. Nemohla som jej odolať a musela som sa nadýchnuť toho neskutočného vánku ešte raz. Pritlačila som tvár na jeho kabát a zhlboka sa nadýchla. Jeho vôňa bola prekrásna. Môže obyčajný človek tak bezchybne voňať? Veď to je nemožné.

„Už sme spomalili. Už ma nemusíte tak silno stláčať.“ Zasmial sa. Strhla som sa tak prudko, že som skoro spadla z koňa. Prekvapil ma. V tom ošiali som si vôbec nestihla uvedomiť, že už dávno neletíme rýchlosťou svetla.

„ Bolo to zaujímavé." Zajachtala som rozpačito. "Ale ja by som asi radšej dala prednosť pokojnej jazde.“ Dodala som s previnilým úsmevom. Nechcela som byť neúctivá.

„ Samozrejme, dámy sa nezaprú.“ Vzdychol si s pobavením. „ Môžeme pokračovať v ceste?“

            Z plných pľúc som si vydýchla, aby som pripravila na zdĺhavú a nudnú cestu. Stromy okolo nás sa postupne zahusťovali a my sme postupovali stále hlbšie a hlbšie do lesa. Slnko začalo zapadať za kopce a oblaky sa pomaly sfarbovali do rôznych odtieňov tmavomodrej až fialovej. V priebehu pol hodiny nás obklopila hustá tma temného lesa. Zimomriavky mi behali po všetkých bunkách tela, ale nepovedala som ani slovíčko. Aj keď vo vnútri som cítila obrovský strach. Napätie ma kúsok po kúsku naplnilo až po okraj. Keď sme z dohľadu stratili aj Diadoru, moje obavy sa ešte zväčšili a neubránila som sa otázke.

„Ideme správne?“

          Nikto neodpovedal. Uši som natŕčala pozorne, ale nič som nepočula. Žeby ani Will nemal tušenie, kde sme? Nechcela som ho znervózniť, preto som otázku pre istotu nezopakovala. Keď mi bude chcieť niečo povedať, povie mi to. Preblesklo mi hlavou.

         Spomalili sme. Zlatovlasý žrebec kládol kopytá nad mieru opatrne. Listy nám šľahali nekompromisne do tváre. Chlad sa vkrádal ku každému z nás. V priebehu pätnástich minút teplota vzduchu klesla približne o desať stupňov. Nechápala som to. Nemala som pri sebe žiadne teplé veci, ani bundu. Za chvíľu som už neovládla svoje telo a začala som sa triasť od neskutočnej zimy. Ale nezastavovali sme. Pomaly sme išli ďalej. Už ma začala trápiť myšlienka, prečo Will nič nepovedal. Keď som sa ho chystala znova spýtať, čo sa deje, prehovoril na mňa chladným hlasom.

„ Za sebou máš uviazaný môj kabát, obleč si ho. Vyzerá to tak, že sa dnes ďalej nedostaneme.“

Neprotestovala som. Kabát bol mäkučký a voňavý. Teraz mi tá krásna vôňa obmývala celé telo. Teplá kožušina vo vnútri sa mi obtierala o zmrznutú kožu. Teplo sa mi rozlialo po celom tele. Aj keď som bola o čosi spokojnejšia, obavy ma neopúšťali.

„ A kde sa stratila Diadora?“ Opýtala som sa opatrne.

„Neviem Lea.“ Odpovedal krátko.Tak takúto odpoveď som nečakala. Asi naozaj nie je všetko v poriadku.

„Zosadnite z koňa. Ja ho priviažem sem k stromu. Poriadne sa oblečte. Čo nájdete v taške, môžete použiť. Ja idem pohľadať Diadoru. Možno len niekde v okolí zablúdila. Budem sa snažiť, aby som prišiel čo najskôr. Nikam nechoďte. A buďte opatrná!“

     Ani som nestihla odpovedať a bol preč. Nechal ma tu samú, vyľakanú, zmrznutú až na kosť. Okolo seba som nemala nič, iba samé stromy a tmu. Nevedela som sa vôbec zorientovať, dokonca som nedokázala určiť ani smer, odkiaľ sme prišli. Začala som si uvedomovať vážnosť celej situácie. Pomaly som prikročila ku koníkovi a jemne som ho pohladila po zlatej hrive, aj keď v tomto svetle vyzerala ako tmavohnedá. Jeho oči na mňa pokojne pozerali. Nevedel, čo sa deje, preto sa nemal ani čoho obávať. Keď som videla, že nie je agresívny, pristúpila som ešte bližšie. Tvár som si položila na zamatovú srsť. Kôň sa ani nepohol. Obaja sme boli pokojní a spokojní, že tu nie sme úplne sami.

„ Ahoj krásavec. Ako sa asi voláš?“ Začala som sa prihovárať tomuto okúzľujúcemu zvieraťu. Rozhostilo sa dlhé ticho. Neviem, čo som čakala, ale rozhodne som mala dobrý pocit, že ma niekto počúva. Celú váhu tela som oborila na môjho malého priateľa a začala som rozprávať. Tak som zabudla na svoj strach a obavy.

„ Keby si tak vedel rozprávať. A poradil by si mi. V hlave mám strašný zmätok. Vieš toto celé s tým premiestňovaním a časom. Som z toho celá popletená. Ešte som sa ani nespamätala z presunu do inej krajiny a nie aj do inej doby. Je toho na mňa veľa. Ale viem, že ty takýmto veciam nerozumieš. Ale aspoň ma počúvaš. Doma som sa nemala komu vyrozprávať. Dokonca ani zvieraťu. Nikdy som žiadne nemala. A vlastne ani neviem prečo. Potrebovala by som nejakého priateľa, ktorý by mi v ťažkých situáciách pomohol a poradil mi. A keď nie, tak aspoň keby ma vypočul. Ale ja som nikdy nebola ten zábavný a spoločenský typ. Možno za všetko to odmietanie okolitých ľudí  si môžem sama. Jednoducho som všetkým nesympatická. Inak si to neviem vysvetliť.“ Ľutovala som plnými dúškami. Stála som tam ovesená na mojom nemom kamarátovi, ponorená do vlastných depresívnych myšlienok.

„To nie je pravda.“ Zrazu zaznel hrubý hlas. Čo mi už preskakuje? Žeby tu rozprávali aj zvieratá?

„To nie je pravda Lea. Vy ste veľmi sympatická osoba. Možno len nikto nevedel oceniť vašu individualitu a výnimočnosť.“ Spoza stromu vystúpil Will.

Sakra, on to všetko počul? Preletelo mi hlavou. Tvár som sklonila k zemi a cítila som ako sa mi do líc nahŕňa červeň. Nevedela som zo seba dostať plynulú vetu, preto som odvetila len jednoducho.

„Hm, ďakujem.“ Hanbila som sa za seba. Ako Will pristúpil bližšie zazrela som na jeho tvári strach a zmätok. Už to nebol ten pokojný sebaistý človek, akého som doteraz videla. Vedela som, že všetko nie je v poriadku, preto som ho nechala na pokoji. Sadla som si k nohám koníka a čakala som, aké budú ďalšie pokyny. Zima sa už prebíjala cez kabát k mojej pokožke. Sekundami som ju cítila viac a viac. Bola som si takmer istá, že túto noc nemôžeme v takejto kose prežiť zdraví.

„Nenašiel som Diadoru.“ Sadol si ku mne. Na jeho perách som videla, že zima dostala už aj jeho.

„Vôbec netuším kam išla. Toto nebolo v pláne. Keď som na ňu kričal, ani sa neotočila, iba pokračovala v ceste. Možno si ani nevšimla, že už nejdeme za ňou.“

„ A nemôže nás teraz hľadať?“

„Môže, žiadna možnosť nie je vylúčená. Musíme založiť oheň, aby si nás všimla aspoň podľa svetla.“

„ Počkajte. Ak tomu dobre rozumiem, tak tu budeme nocovať?“ Zostala som zarazená. Dúfala som, že odpoveď nebude taká, akej som sa bála.

„Áno Lea správne. Porozumeli ste tomu veľmi presne. V takej tme nevidíme ani na krok, ďaleko by sme nezašli.“ Ozývali sa obávané slová celým lesom.

„Ale veď tu zamrzneme. Už teraz sa obaja klepeme ako osiky a zhoršuje sa to z minúty na minútu. Ja mám váš kabát, lenže za chvíľku vám bude taká zima, že ho budete potrebovať aj vy. Čo potom?“

„O mňa nemajte strach, vy si necháte kabát a ja sa o seba postarám.“

„Ale..“ Začala som protestovať.

„Žiadne ale. Skončil som. Idem pre drevo. Seďte tu.“ Dopovedal rázne. Okamžite sa otočil na odchod.

„Will?“ Vyslovila som opatrne jeho meno. Skutočne mi nebolo všetko jedno. Naozaj som cítila obrovský strach nie len o seba, ale aj o Willa a Diadoru. Nikdy v živote som nestrávila noc v lese. Moje myšlienky boli depresívne. Nevedela som, či to tu sama zvládnem čo i len päť minút.

„Áno?“ Otočil sa.

„Nebuďte dlho. Bojím sa.“ Vyjachtala som zo seba neisto.

Will sa len pousmial a chápavo prikývol. A už som opäť bola sama. Tentoraz som už nemala potrebu rozprávať. Sedela som skrehnutá od zimy a strachu, ktoré ma neustále obklopovali. Z jednej strany opretá o strom, z druhej chránená koníkom.

Ktovie, či sa vôbec do toho kráľovstva dostanem. Zamrzneme tu a moja rodina si bude myslieť, že som od nich ušla a úplne som sa na nich vykašľala. Z myšlienok ma vytrhlo pukanie stromov.

„Will, ste to vy?“ Zašepkala som potichu. Nikto sa neozýval.

„Will nerobte si srandu!“ Môj hlas sa trochu zvýšil.

    Ale stále nič. Aj koník znervóznel. Začal nepokojne prešľapovať zo strany na stranu. Náš dych sa zrýchlil. Pukanie a praskanie sa približovalo stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nech je to, čo chce, ale peši to nemôže ísť. Hluk sa blížil každým nádychom bližšie k nám. Silno som sa pritlačila na srsť môjho malého kamaráta a zavrela som oči. Čakala som napäto, čo sa stane. Spomedzi stromov a kríkov vyletel obrovskou rýchlosťou tmavohnedý, priam čierny kôň. Zadívala som sa pozornejšie a ihneď som ho spoznala.

„Veď ten patril Diadore.“ Rozmýšľala som nahlas. Kôň spomalil, ale nezastavil. Pokračoval stále ďalej, ako keby hľadal cestu späť. Nevedela som ako ho zastaviť, nemala som ešte žiadny výcvik, netušila som, čo som mala robiť. V tom z druhej strany vyšiel Will.

„Čo sa stalo? Čo to bolo za zviera?“ Zadychčane zakričal.

„No myslím, že to bol kôň, na ktorom išla Diadora.“

„Si si istá?“

„No mal tmavohnedú srsť a čierny chvost presne ako ten Diadorin.“

„Prečo si sa ho aspoň nepokúsila zastaviť!“ Zvýšil hlas nervózne. Bola som zaskočená, takúto reakciu som nečakala.

„No ja som nevedela ako.“ Zakoktala som s prekvapením v hlase.

„Teraz nemáme zasa nič.“ Osopil sa na mňa hrubým tónom. Na toto som už odpoveď nemala. Otočila som sa mu chrbtom. Nechcela som, aby videl, že sa ma jeho slová dotkli. Sadla som si naspäť na svoje miestečko pri strome a snažila som sa upokojiť. Zatiaľ Will sekal drevo a snažil sa založiť oheň. Asi mal obrovské nervy, pretože rachotu urobil statočne. Chvíľami som mala pocit, že niektoré kúsky má chuť hodiť aj po mne.

          Keď sa mu konečne podarilo vyrobiť zdroj svetla a tepla, zdal sa už pokojnejší. Nevšímala som si ho. Hlavu som mala uvoľnene opretú o strom a viečka mi zakrývali akýkoľvek možný obraz, takže mi bol úplne ukradnutý. Aj keď srdce sa trošku priečilo a malo chuť sa mu prihovoriť, ovládla som sa a nepovedala som ani slovíčko.

„Prepáčte mi to Lea.“ Citlivo sa snažil začať konverzáciu. Nereagovala som. Oheň pukotal na všetky strany. Teplo som ale necítila, pretože som sedela moc ďaleko na to, aby ma  jeho paprsky zohriali.

„Poďte si sadnúť bližšie k ohňu.“ Povedal monotónne.Túto ponuku som však neodmietla, ale napriek tomu som stále neprehovorila ani hlásku. Keď som sa priblížila k teplu, zalialo moje telo  šťastie. Bol to neopísateľný pocit. Pokožka sa pomaly zohrievala a ja som sa prestávala triasť.

„Lea, no tak.“ V hlase som započula náznak ľútosti. Ale ešte stále mi to nestačilo. Sledovala som iskričky, ktoré bezstarostne lietali hore dolu medzi drevenými polenami. Ani som si nevšimla ako a kedy sa stihol premiestniť ku mne. Sedel pri mne a sledoval každý môj pohyb. „Naozaj mi je to ľúto. Ja som na vás nechcel kričať. Aj keď to asi nie je dobrá výhovorka, ale viete, že som unavený z cesty a teraz ešte aj to s Diadorou, jednoducho ma to zobralo a ten incident bola posledná kvapka v pohári.“

        Zostala som ticho. A neustále som sledovala tancujúce iskričky, ktoré skákali popri mojich skrehnutých nohách.

 „Máte pravdu Lea. Ospravedlňujem sa.“ Povedal veľmi tichým, jemným hlasom blízko mojej šije. Po celom tele mi naskočili zimomriavky. Na svojom krku som cítila jeho horúci dych a tú neopísateľnú vôňu jeho tela. Nevedela som ako mám reagovať, pretože každou časťou tela mi prechádzali malé iskričky, ako keby som každou chvíľou mala vybuchnúť od vzrušenia.  

„Ospravedlnenie sa prijíma.“ Povedala som najtichšie ako mi hlasivky dovolili.

„Som šťastný.“ A priklonil sa ešte bližšie. Čelá sa nám pomaly približovali. Jeho horúci dych mi jemne obmýval celú tvár. Srdce mi bilo ako zvon. Bola som zmätená, nevedela som, čo to robím. Lenže mozog už nebol šéf rozhodovania, srdce ho predbehlo. Končeky nosov sa nám stretli a ja som si uvedomila, že už nie je cesty späť. Toľko som po tomto okamžiku túžila, celú cestu som chcela len toto jedno. Byť pri ňom, čo najbližšie a teraz keď sa mi môj sen plnil, som si nebola až taká istá. Hlavou mi víril kolobeh príjemných aj nepríjemných myšlienok. Lenže odolať som nedokázala, nebola som dosť silná nato. ​ 

         Celý čas som mu pozerala do jeho hlbokých tmavohnedých očí. V toľkej nehe a porozumení, ktoré vyžarovali z jeho očí, som sa skoro utopila. Už som nechcela na nič myslieť. Jediné po čom som túžila, bolo pobozkať ho. Nežne mi chytil tvár do rúk a pomaly si ma priťahoval. Jeho dych bol stále horúcejší. Zimomriavky mi behali po celom tele, nemohla som sa ani pohnúť. Pery sa nám skoro dotýkali, keď sa zrazu prudko strhol. Pustil ma zo zovretia a odišiel ďalej od ohňa.

          Stále som nemohla uveriť tomu, že sa nič nestalo. Bola som ako omráčená. Srdce ešte stále kraľovalo, preto mozog nedokázal uvažovať.

„Vy ste nič nepočula?“ Zmäteno chodil z jednej strany na druhú.

„Nie.“ Vydrala som zo seba horko ťažko jedno slovo. Vôbec som nerozumela o čom rozpráva. Na jediné, na čo som dokázala myslieť bol pocit, ktorý ešte pred chvíľou ovládal celé moje telo. A teraz je preč. Zostala len prázdna nevyplnená medzera.

„ Lea niekto kričal. Naozaj ste nič nepočuli?“ Dodal ešte nervóznejšie.

Bože, čo si myslí, že si vymýšľam. Jasné, že som nič nepočula, keď všetky zmysly som mala otupené.

„Idem pozrieť, kto to kričal.“ Nestihla som ani protestovať a Will bol preč. Žiadne, Lea dávajte si pozor, alebo, Lea buďte opatrná, alebo, Lea za chvíľku som späť. Nie nič. Iba , idem pozrieť, kto to kričal. A okrem toho, ja som nič nepočula a to mám sluch úžasný. 

        Sedela som pri ohni a celú situáciu som si prehrávala znova a znova. Až napokon ma opustili všetky sily. Bola som vyčerpaná z toľkého rozmýšľania. Viečka mi klesali stále nižšie, až som ich nedokázala udržať a vzdala som to.

Stojím uprostred zelenej lúky posiatej pestrofarebnými kvetmi. Pod bosými nohami cítim každé steblo trávy, každý kamienok. Prechádzam sa stále dokola. A nič ma netrápi, na nič nemyslím. Je to úžasný oslobodzujúci pocit. Keď ma z nevedomosti vytrhne obrovský hluk. Horúčkovito sa obzerám všade dookola, ale nič nevidím. Dookola iba tá istá nádherná lúka bez známky akéhokoľvek pohybu. Ale hluk neustáva. Dokonca sa stále približuje.

Vyskočila som od ohňa v priebehu pár sekúnd. Nevedela som sa zorientovať. Obzerala som sa okolo seba, až kým sa mi všetko nevyjasnilo. Z kríkov sa vynoril Will. Celý doškriabaný a dotrhaný.

„Čo sa ti stalo? Si v poriadku? Will!“ Obliala ma obrovská horúčava strachu.

„Nič to nie je. Len škrabance.“ Hovoril potichu, ako keby nechcel, aby ho niekto počul.

„Kde si bol? Stretol si niekoho?“ Ničomu som nechápala.

„Nie nikoho som nestretol. Počul som niekoho kričať, tak som dúfal, že by to mohla byť Diadora. Postupoval som stále ďalej za hlasom, až som si v tej tme nevšimol strmý svah. Trvalo mi, kým som sa vyškriabal naspäť. No a volanie ustalo. Zrazu som nikoho nepočul. Ďalej som nevládal ísť, tak som sa vrátil. Ale som v poriadku, nemusíš sa báť.“ Hovoril to tak jasne, až mi to pripadalo, ako keby si tento stručný opisný príhovor natrénoval. Niečo mi nesedelo, ale netušila som čo. V tom mi zrazu na čelo vtiskol nežný bozk. Až vtedy som si uvedomila, že sme si začali tykať. Bolo medzi nami niečo viacej, akoby malo byť. Ale v tom momente mi bolo všetko jedno. Jediné na čom mi skutočne záležalo, bolo jeho zdravie.

„A ako dlho si bol vlastne preč?“ zaujímala ma odpoveď, pretože som vôbec nemala pojem čase.

„Keď som odchádzal mohlo byť pol deviatej, no a prišiel som pred desiatimi minútami. Neviem koľko je hodín. Počkaj pozriem.“

„Nie nehýb sa. Si zranený. Ja pozriem.“ Rukou som načrela do kapsy a vytiahla som hodinky. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Hodinky ukazovali polnoc.

„Je polnoc.“ Zdesene som sa pozrela na Willa.

„No fíha, to som sa  trošku zdržal. Asi už nemám takú kondíciu, akú som mával.“ Opäť sa ľahostajne usmial, ako keby sa nič nestalo. Odpovedal úplne bezstarostne. Vyzeral, že ho to moc netrápilo. Bolo mi to veľmi podozrivé. Nech sa tam stalo čokoľvek, určite mi nehovoril celú pravdu.

„A ty si nemala žiadne problémy?“ Nemohla som sa priznať, že zatiaľ, čo on bojoval o život, ja som si bez štipky hanby pospala. Tak som odvetila lož.

„Čakala som na teba. Ale nič mimoriadne sa nestalo. Som v poriadku.“

„To som rád. Ak ti to nebude vadiť, išiel by som si na chvíľku zdriemnuť, zajtra zavčasu pokračujeme v ceste.“

„Nie, samozrejme. Ale najskôr ti vyčistím rany, aby sa nezapálili.“

„Nie to nemusíš. Ja to zvládnem. Zajtra by sme mali prísť do kráľovstva a tam sa už o mňa postarajú.“

 Lenže ja som ho takto nemohla nechať. Neposlúchla som ho a krvavé škrabance som mu začala potierať alkoholom s bylinkami, ktoré nosím pre každý prípad pri sebe.

„Ďakujem ti.“ Potichu vyslovil slová vďaky a zavrel oči. Jeho tvár bola dokonalá. Aj napriek hrubým ryhám po páde bola vyslovene krásna. Hladila som ju stále dokola. Končekmi prstov som prechádzala po obrysoch nosa, brady, očí a pier. Neviem, koľko som tam sedela, či desať minút alebo niekoľko hodín. Cítila som sa úžasne. Keď mi viečka začali opäť oťažievať opatrne som si ľahla. Aj keď som si nebola istá, či to nie je moc trúfalé, zložila som svoje unavené telo na deku vedľa neho. Neprešlo ani päť minút a Will zaspal. Sledovala som ho, ako tam leží a z plných pľúc dýcha. Nemohla som zaspať. Stále som si rekapitulovala celý deň. Veď toľko sa toho udialo. Hodinky som stláčala stále v ruke. Odbila druhá hodina a ja som stále nespala. Zima prituhla ešte viacej. Ani kabát a utíchajúci oheň ma nedokázal zahriať. Naskočila mi husia koža a moje pery sa znovu roztriasli. O desať minút sa moje telo zvíjalo v kŕčoch. Ten mráz sa už nedal zniesť. Aj na Willovom tele som postrehla známky triašky.

Mám ho zobudiť? Mala by som priložiť do ohňa, ale keď tu už nie je žiadne drevo. Do lesa sa bojím ísť. Nevedela som, čo mám robiť.​ Ak niečo nespravím, obaja zamrzneme.​ Postavila som sa a začala som zbierať malé halúzky, ktoré už dávno opadali zo stromov.​ Zbierala som všetko, čo som uvidela. Suché lístie, trávu, malé konáriky. Lenže oheň sa rozhorel tak na desať minút a opäť iba tlel. Keď som sa chystala ísť ďalej, kôň začal fučať tak nahlas, že som sa bála, aby nezobudil Willa.

„Psst, koník psst. Nezobuď pána. Ja som o chvíľku späť.“ Lenže akonáhle som sa pohla o krok ďalej, kôň začal erdžať na sto míľ ďaleko.​ Will okamžite vyskočil na nohy.

„Čo sa deje?“ Prekvapene zvolal.

„Ale nič. Iba som chcela ísť po drevo, pretože za chvíľu zamrzneme. A oheň už dohorel.“

„Výborne Grandy. Poslušný koník.“ A pohladkal ho po nose. Nemohla som uveriť svojím očiam.

„Tak ty ho máš vycvičeného, aby ma strážil? Je to vôbec možné, aby kôň takto poslúchal?“ Bola som rozčúlená. Cítila som sa ako väzeň. Ale zároveň spokojne.

„ No tak pokoj Lea. Grandy je vysoko vnímavé zviera. Preto slúži samotnému kráľovi. A vedel som, že sa mi bude hodiť.“ S úsmevom odpovedal.

„ Keď je kráľov, prečo ho máš ty? A prečo ťa poslúcha?“ Will sa odmlčal.

„No kráľ mi ho požičal, aby sme prišli v poriadku. Také inteligentné zviera, akým je Grandy, poslúcha každého, komu verí. Vie vycítiť dobro a zlo.“ Tento argument ma síce neupokojil, ale zatiaľ mi postačil.

„Hneď som tu, idem nájsť nejaké hrubé poleno, aby vydržalo horieť až do rána.“ A už ho zasa raz nebolo. Za okamih sa vrátil aj s hrubým drevom. Neviem ako a kde ho našiel. Ale bola som vďačná za akýkoľvek zdroj tepla. Keď sa oheň rozhorel, Will si znovu ľahol. Nevedela som, čo mám robiť. Teraz bude čudné, aby som sa zložila pri ňom. Bolo by to čudné.

„Lea poď ku mne na deku. Nebudeš predsa v takej zime spať na zemi.“ Zavolal na mňa automaticky. Aj keď som odpoveďou bola zaskočená, neváhala som ani minútu. Keby si to pre istotu rozmyslel. Ľahla som si ďalej od neho. Aby to nevyzeralo, že sa na neho lepím. Ale jemu to neprekážalo. Jednou rukou si ma pritiahol bližšie a zakryl ma stranou svojho kabáta.

„Dobrú noc.“ Zašepkal mi nežne do ucha. Celé moje telo cítilo to vyžarujúce telesné teplo. Opäť som pocítila známu okúzľujúcu vôňu môjho hrdinu. Ležali sme tam pokojne bez slova. Okolo nás bol len hlboký tmavý les. Oheň horel rovnako silno ako moja túžba po ňom.  Postupne sme upadali do ničím nerušeného spánku.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Branci pýtajú peniaze na domobranu. Končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Zmizne dôkaz o krytí Bašternáka?

Inšpekcia koná, akoby kryla ľudí, ktorí vlani zmarili raziu u developera.


Už ste čítali?