3 _ Nekonečná cesta

Autor: Simona Blšťáková | 7.12.2016 o 13:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  82x

Tretie pokračovanie príbehu o tanečnici Lei, ktorá kvôli naplneniu sna o svojej vytúženej kariére, odišla z domu až do Anglicka, kde zažíva nadprirodzené udalosti, o ktorých sa jej nikdy ani nezdalo.

         Pravú ruku som natiahla k mrazivému zrkadlu. Okrem svetla, ktoré ožarovalo celú miestnosť, sálal z neho aj nekompromisný chlad.  Prsty pravej ruky ihneď ovládli milióny chladivých iskričiek.  Mráz mi postupoval do celého tela. V hlave mi začínalo hučať, akoby všade okolo mňa rinčali tony skla a zem sa mi postupne strácala pod nohami. Moje telo sa nadnášalo v priestore, ktorý som si nevedela ani len predstaviť. Zrak ma začal opúšťať.  Videla som iba rozmazané veci, farby, rôzne predmety. Zrazu som prestala ovládať svoje telo. Ruky a nohy mi lietali zo strany na stranu, hlavou mi hádzalo do všetkých smerov. Nevedela som identifikovať, či som dolu hlavou alebo v nejakej inej polohe. Netušila som vôbec nič. Ten zmätok bol nekonečný. Mala som pocit, akoby som padala celé hodiny. Pomaly som si na ten tlak a chaos začínala zvykať. Oči sa prispôsobovali ostrému svetlu, čím ďalej, tým ľahšie. Moje vlasy tancovali vo víre neidentifikovateľných farieb. Nemala som ani najmenší odhad, aký čas moje bezvládne nekoordinované telo tápa v tejto nekonečnej priestorovo - časovej slučke. Keď som mala pocit, že sa všetko začína upokojovať,  do nôh mi zrazu vnikla obrovská bolesť. Všetky tie predmety, ktoré som dovtedy mala možnosť pozorovať ako sa krútia okolo môjho tela, sa začali rozmetávať na drobné kúsky. Keď sa pár z nich  obtrelo o moju pokožku na rukách a na tvári, neubránila som sa výkriku. Chladivá krv z rán mi po tenkých pramienkoch začala stekať po líci a po zápästí. V tom som si spomenula, na rady, ktoré som dostala pred cestou.                                                 

„ Nezabudni myslieť na miesto kam sa premiestňuješ. Dullonia, Dullonia, Dullonia."   Opakovala som si stále dookola. Ale mala som pocit, že už je nato asi príliš neskoro. Ako som nato mohla zabudnúť. Bolesť sa stále stupňovala. Neprestávala. Jazvy po úlomkoch predmetov som už necítila, pretože som mala oveľa väčšie problémy. Moje oči teraz trápilo ostré nepríjemné svetlo, ktoré vyžarovalo bohvie odkiaľ. Áno, uvedomila som si, čo prichádza. Východ. Celé telo sa zvíjalo v kŕčoch. Žiadna časť ma zrazu nechcela poslúchať.  

„Čo mám robiť?“ Vykríkla som najhlasnejšie ako ma moje hlasivky pustili.                                 

„Zadrž dych!“ Zvolal na mňa hrubý mužský hlas môjho cudzinca. Ani som sa nestihla zhlboka nadýchnuť a pocítila som silný tlak. Bolesť vystriedala snaha o prežitie. Chlad a mráz ovládol každú bunku môjho tela. Nemohla som sa nadýchnuť. Do pľúc mi vnikalo stále viac vody.  Tá nekončená voda okolo mňa ma neustále sťahovala hlbšie ku dnu a ja som nemohla nijako bojovať proti môjmu neľútostnému nepriateľovi. Pred očami sa mi začalo zahmlievať. A sily ma postupne opúšťali. Moje telo už nevládalo bojovať.

     Utekám po piesočnatej pláži a všade naokolo lietajú tisícky vtákov. Príjemná teplá morská voda mi obmýva členky a vietor mi citlivo vniká medzi vlasy. Nikdy som sa necítila taká pokojná a šťastná. V diaľke vidím rodičov, spolužiakov, bratrancov, sesternice, mojich bývalých priateľov. Všetci mi mávajú a plačú. Ale prečo plačú?  Jeden z mojich priateľov beží priamo oproti mne.  „ Lea?“ Kričí z diaľky. „Lea! Nerob to!“ Ale čo nemám robiť? Veď tu iba stojím a pozorujem západ slnka. „ Lea prestaň! Nemôžeš si takto zničiť život. Máš pred sebou ešte dlhú cestu! Čo to trepe? Veď nič neničím.                

„ Lea preberte sa. Prosím Vás Lea. Neodchádzajte mi. Lea, vy ste silné dievča. Lea, kvôli mne.“ Schytil ma za plecia a začal so mnou silno triasť. Položil ma na zem a pritlačil svoje pery na moje. Voda z mojich pľúc vystrekovala všade okolo mňa.  A ja som neutíchajúco, neprestajne kašľala. Oči sa mi naplnili slzami bolesti. Nevedela som sa zorientovať.

"Kde som to? Prečo nie som na pláži?​" Moje srdce začalo búšiť ako o preteky, keď som si uvedomila, kto nado mnou kľačí. 

„Lea! Vďaka bohu. Ste v poriadku?“  Neverila som vlastným očiam. To jeho pery splynuli s mojimi, aby mi zachránil život. Všetko som si pospájala. Predo mnou kľačal môj tajomný cudzinec. A v tom momente celá bolesť a strach, ktoré ma doposiaľ sužovali, opustili moju dušu. Celá moja pozornosť bola zameraná na jeho bezchybnú zamatovú pokožku tváre a jeho prenádherné hlboké oči.                                                                                                                                                         

     Na tvári som vyčarovala ten najkrajší úsmev, aký som dokázala a nemo som sedela. Lenže nepokračovalo to tak, ako som si predstavovala.                                                                                                            

  „Čo ste prosím vás robili? Ako ste mohli skončiť v mori? Veď to sa za celé storočia nikomu nepodarilo! Veď to je nemožné! Časový prechod končí na zemi. A v najbližšom okolí nie je ani potôčik, ktorý by mohol ohroziť dopad na súš.“  Hnev z neho sálal  na všetky strany, jeho milé úprimné oči sa zmenili na rozhnevané uhlíky. Úsmev som pre istotu stiahla a len som poslušne sedela a počúvala karhanie.                                                                                                  

  „Už vás nikam samú nepustím. Stále budete mať dozor. Či už mňa, alebo Diadoru. Jasné? Viete, ako sme sa o vás báli? Viete vy vôbec, koľko práce nám to dalo, kým sme vás našli? "

     Tým všetkým obavám som rozumela. A nedovolila by som si namietať ani slovíčko. Ale nešlo mi do hlavy, ako ma mohli nájsť. Ako mohli vedieť, kde som? Veď som mohla byť hocikde.

    "Dobre, jedna vec je premiestniť sa do inej dimenzie, alebo čo to bolo. Ale druhá vec, je mať nadprirodzené schopnosti. Čo som v Harry Potterovi?" Neváhala som a svoje otázky som položila nahlas môjmu tajnému očarujúcemu cudzincovi.                                                                                                 

„ Ako to, že ste ma našli? Ako ste vedeli, že som dopadla do mora? Veď to je nemožné.“                                                                                  

     Muž sa zatváril kyslo a zároveň pobavene. Ako keď sa malé deti hrajú, kto vytvorí najlepšiu grimasu. „Keďže sme už na druhej strane, môžem vám prezradiť viac, ako v Nottinghame v roku 2016. Tak pozorne počúvajte. Najskôr vám zodpoviem vaše otázky. Našli sme vás pomocou Diadory, tanečnice, ktorá vás sprevádzala až sem. Keďže ste cestovali hneď za ňou, predpokladala, že keď ste nedopadli niekde poblíž, budete niekde ďalej. Zavolala mňa a ja som vás už našiel.“                                                                                                                                                        

 „Ale ako ste ma našli? Máte nejaké nadprirodzené schopnosti? Či čo?“ Stále mi to nešlo do hlavy. Muž sa pousmial. Vyzeral už pokojnejšie.                                                                                                             

„No tak by som to nenazýval. Skôr mám taký malý mocný nástroj, ktorý vás vyhľadal.  Ako ste sa premiestnili do nášho časového rozhrania, vyhľadal vás úplne bez problémov. Vaše pocity a teda aj strach. Cítil som vďaka nemu ako strašne sa bojíte, cítil som ako vás pohlcujú vlny a vlastná bezradnosť.  No a našťastie ste neboli ďaleko od brehu. To je celý záhadný príbeh.“ Jeho oči sa stretli s mojimi a ja som zabudla dýchať.                                                                                                                                        „ Ešte nejaké nedorozumenie slečna?“ Spýtal sa pobavene. V pravom kútiku úst sa mu pri úsmeve zjavila malá vráska. „Hm, hm, asi už nie. Ďakujem.“ Bola som v rozpakoch. Lícami sa mi prehnala červeň. Určite si ju musel všimnúť.                                                                

 „No a teraz k tomu príbehu. Aj keď sa vám zdalo, že ste cestovali milióny kilometrov, v skutočnosti ste na tom istom mieste len pred pár rokmi. Nachádzame sa v Nottinghame. Ale približne pred tristo rokmi. Sme v roku 1716.“                                                                                        

„ Premiestňovať sa dokážeme vďaka časovému rozhraniu, v ktorom zároveň prebiehajú dva, 300 rokov od seba vzdialené svety. Miesto je zhodné, ale doba nie. Z našej strany nám zatiaľ nato slúži jaskyňa, v ktorej sa láme čas na dva paralelné stĺpce. Dom, ktorý ste objavila v roku 2016, je postavený na tejto jaskyni a zrkadlo, cez ktoré sme sa premiestnili je prepojené s oboma časovými stĺpcami naraz. Prechod sa stále snažíme zdokonaľovať, aby sme nemali viac takých prípadov ako vás.“

      Trošku som sa hanbila. Nechápala som, ako som mohla byť taká nemožná. Za celé tie storočia sa to stalo iba mne? To je nepochopiteľné. Z rozmýšľania ma vytrhla otázka, ktorá ma trápila už dlhšie.

„ Môžem sa vás niečo spýtať?“ Do líc sa mi nahrnula červeň. Nerozumela som svojmu telu.

„Veď sa chcem spýtať úplne obyčajnú vec a moje srdce mi ide vyskočiť z hrude.“

„Samozrejme slečna.“  S úsmevom odpovedal. Zhlboka som sa nadýchla a nezrozumiteľne som to zo seba vysypala. „Akosvolte?“ Muž sa zatváril zmätene.

„Prosím?“

Ani som sa nečudovala. Slová som zlepila dokopy takým spôsobom, žeby to nerozlúštil ani Superman. Keď som sa trošku upokojila, skúsila som to opäť.

„Ako    sa    voláte?“ Vyslovila som precízne hlásku po hláske aj s dostatočnými pauzami pre lepšie porozumenie. A netrpezlivo som čakala na odpoveď.

„Aha,“ pousmial sa „ samozrejme, úplne som na túto oficiálnu časť zabudol pri toľkom zmätku. Moje meno je Will.“ Will bolo meno, ktoré nosil môj záchranca. Bola som mu tak veľmi vďačná, že sa to ani nedalo opísať. Môj neprítomný výraz asi upútal  jeho pozornosť, pretože na svojej tvári vyčaroval úsmev od ucha k uchu.​

„ Mimochodom Lea, veľmi vám to svedčí.“ Jeho oči sa vpili do mojich a ja som nevládala odtrhnúť pohľad od toho skvostu. Ticho, ktoré sa rozhostilo po pláži, by sa dalo krájať.

„ No dobre, mali by sme sa pohnúť, keď chceme prísť do kráľovstva včas.“ Prerušila túto krásnu chvíľku vážna Diadora, ktorá vyzerala nervózne. Obaja sme sa strhli. Will odvrátil pohľad na Diadoru.

„Máš pravdu, keďže máme časový sklz.“ A jedným okom pozrel na mňa.

​         Will kráčal sebaisto priam pochodovo, zatiaľ čo Diadora nežne tancovala popri  ňom. Na viac ako hodinu sa rozhostilo ticho, každý bol ponorený do svojich myšlienok. Nohy mi začali oťažievať. Kolená sa mi pomaly podlamovali. Cesta bola únavná. Stále hore kopcom. Piesok a kamene sa striedali stále dokola. Žiadne jazero, žiadny potok, ani studňa. Dokonca ani žiadnu zver sme celú cestu nestreli. Mala som pocit, akoby sme boli na púšti. Slnko pražilo a vietor odmietal fúkať. Mokré šaty som preto mala o chvíľku úplne suché. Už som nevládala. Ale hanbila som sa priznať Willovi, že nevládzem. Veď som tanečnica, mala by som mať nejakú kondíciu.  Ale k tomu, že som bola na smrť unavená som sa predsa nemohla priznať. Tak som z posledných síl kráčala ďalej. Ako to, že oni vládzu? Ani na okamih si neoddýchli, ani raz si nevzdychli, vôbec nie sú zadýchaní. Nerozumela som tomu. Veď sú to tiež len ľudia.

      Čím unavenejšia som bola, tým viac sa začali ozývať moje rany z nadprirodzeného tornáda plného skla a iných čudných porozbíjaných predmetov. V každej ranke mi pulzovala ostrá bolesť. Trhlinky v mojej pokožke stále viac štípali od tečúceho potu po celom tele. Zmocnil sa ma pocit sebaľútosti. Pred očami som mala zahmlené, kolená sa mi podlamovali a ruky som bezvládne ťahala popri tele. Slzy mi stekali po lícach jedna za druhou. V tom momente mi zostalo jedno, čo si pomyslia Will s Diadorou. Celé telo som spustila k zemi, už som nevládala držať tú ťažobu. Zrútila som sa na kameň celou svojou váhou. Nedokázala som sa ani pohnúť, iba slzy neprestávali vychádzať z mojich očí.

„Lea? Ste v poriadku?“ Započula som Willa. Hrdlo mi zvierala obrovská hrča. Nevedela som zo seba vydať ani hlások.

„Lea no tak? Čo sa stalo?" Jemne ma chytil za plece.

"Prestaň plakať Lea", hnalo sa mi hlavou. "Zasa budem vyzerať ako malé dieťa. Čo si len o mne môže myslieť."

„ Slečna prosím vás povedzte niečo.“ Pomaličky ma zobral do náručia. Moje telo sa začalo chvieť. Takto ma nemôže vidieť. Hlavu som stále držala, čo najbližšie k hrudi.

„No tak Lea, čo sa vám stalo? Poviete mi to už prosím vás?“ Opatrne sa mi dotkol brady a potlačil ju smerom nahor. Slzy samozrejme neprestávali stekať po tvári. Naše oči sa opäť stretli. Jeho pohľad bol znovu taký láskavý a upokojujúci, že som sa nedokázala ani nadýchnuť.

„ Diadora, všetko bude v poriadku, nechajte nás prosím vás na chvíľu samých, musím sa s Leou porozprávať. Nebojte sa za chvíľu pokračujeme v ceste.“ Diadora pomaly neochotne odkráčala preč.

„No tak Lea, prečo tie slzy? Stalo sa vám niečo po ceste? Alebo ste z niečoho smutná? Zverte sa mi prosím vás. Uvidíte, uľaví sa vám.“ Asi mal pravdu, veď je zasa taký milý, nemôžem sa naňho hnevať.

„ Hanbím sa vám to povedať.“

„Počúvam.“

        S neistotou som pomaly vypustila z úst, všetko čo ma trápilo a bolelo. Keď som dohovorila, zostalo ticho. Žiadna odpoveď. Od zvedavosti som zdvihla hlavu, aby som sa pozrela, čo sa deje. Usmieval sa. Na jeho tvári sa objavilo pochopenie. Len na mňa pozeral a jeho usmiate ústa boli zmyselne krásne. Stále ma silno držal v náručí. Bolo mi príjemne, jeho ruky a ramená ma chránili zo všetkých strán. Túžila som, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. Ležala som v jeho náručí bezmocná. Bola som mu vďačná za jeho pokoj a rozvahu.

„Ja sa vám ospravedlňujem Lea, že som sa o vás nepostaral. Celú cestu som sa vás ani raz nespýtal ako sa cítite. Mrzí ma to.“

Dlho sme sa na seba zadívali.  Z myšlienok ma vytrhol jeho hrubý až drsný tón.

 „Nemali sme naplánovanú takú dlhú cestu, veď viete. Uberieme z tempa a keď budete potrebovať oddych treba povedať. Za chvíľu by sme mali ísť okolo jazera, takže tam sa môžete osviežiť. Viacej pre vás tentoraz nedokážem spraviť.“

Rázne ma pustil a postavil sa. Nerozumela som mu. Ako som sa snažila, tak som sa snažila, netušila som, čo ho  tak rozhodilo. Vždy keď to vyzerá tak nádejne, ihneď sa zmení a zostane odmeraný.

„ Diadora!“ Zakričal.

„ Tu som.“ Pokojne sa zrazu zjavila z opačnej strany. Vôbec som nemala tušenie, kde sa mohla stratiť a keď bolo treba hneď objaviť. Ale ťažkú hlavu som si z toho nerobila, mala som teraz dôležitejšie problémy, na ktoré som musela nájsť odpovede.

„ Môžeme pokračovať v ceste. A Lea ak nebudete vládať zakričte skôr ako znovu odpadnete. Diadora sa o vás postará.“

 "Diadora? Pomyslela som si. Veď ešte pred chvíľkou sa mi ospravedlňoval, že sa o mňa nestaral a teraz to robí znovu? Prečo je taký nepríjemný?" Aj keď som sa snažila brániť týmto myšlienkam, nedalo sa. Táto druhá časť cesty mi prešla oveľa rýchlejšie, keďže som mala plnú hlavu nevysvetlených otázok. Nechcela som, aby ma to trápilo. Prešli sotva dva dni, čo som odišla z domu a ja už myslím na prvého chlapa, čo stretnem. Rozhodla som sa, že odteraz sa s ním budem rozprávať na profesionálnej úrovni, ako zamestnanec a šéf. Musím si z hlavy vyhnať všetky tie hriešne myšlienky a bude po starostiach.

„ Viete jazdiť na koni?“ Zrazu sa spýtal Will.

„Samozrejme že viem pane.“ Odpovedala Diadora.

„Nie vás som sa nepýtal.“ Odpovedal ostro.

„Lea vás som sa pýtal. Viete jazdiť na koni?“

„No, hm, ja , ja som, ja som ešte nikdy nesedela na koni...... Teda aspoň myslím.“ Táto otázka ma teda zaskočila. "Načo potrebujem jazdiť na koni?" Pomyslela som si.

„ Na koni musíte vedieť jazdiť. Tu je to jediný dopravný prostriedok. Inak sa nikam nedostanete. Takže vám musíme nájsť učiteľa.“ Odpovedal mi akoby vedel čítať moje myšlienky. Nemala som slov. "Čo všetko sa ešte budem musieť učiť?"

„ Nie ste unavená?“ Pri tejto otázke som si bola viac ako istá, že je smerovaná len a len mojej osobe. Diadora predsa kráčala aj po toľkých kilometroch ľahko a bez problémov.

„Iba trochu, ešte zvládnem hádam pár kilometrov.“ Bola som zmierená, že koniec cesty tak ľahko nepríde. Veď pred nami sa stále nič nevynáralo. Iba sme šli bezcieľne rovno za nosom. Teda aspoň ja som si to myslela, keďže moja orientácia je nulová.

„ Už nebude treba, ešte desať minút a mali by sme prísť na miesto, kde máme uviazané kone, na ktorých sme prišli k jaskyni. Odtiaľ sme pôvodne mali začať našu cestu.“

"No počkať. To ešte len začíname cestu? Veď ideme už viac ako tri hodiny. No mňa porazí. Toto snáď nie je ani možné. Tak po tejto túre budem musieť načerpávať sily dobré dva týždne. Dúfam, že nebudem musieť hneď tancovať. Ha, veď to by som ani nedokázala."​ Obidvaja ma len mlčky pozorovali.

 „Ale počkať. Niečo mi nesedí.“ Odmlčala som sa.

„Čo vám nesedí?“ Spýtala sa Diadora, ktorá málokedy niečo povedala. Slovo používala výlučne na dôležité veci.

„Ako ste ma mohli tak rýchlo zachrániť, keď vaše kone boli až tri hodiny od mora? To mi nesedí. Nič mi tu nedáva zmysel. Mohli by ste mi to prosím vás vysvetliť? Ale pravdu chcem. Žiadne rozprávky.“

Nikto sa ale k slovu nemal. Obaja tam stáli ako prikovaní. Asi nečakali, že budem taká všímavá. Smoliarka som, možno nie som až taká talentovaná, ale z rozumu mi ešte neubudlo.

„No to je na dlho Lea, vysvetlíme vám to neskôr.“

„Kedy prosím vás neskôr? Kým sa dostaneme ku koňom,  môžete mi to pekne porozprávať, všetko pomaličky aj tri krát. Takže? Počúvam.“ Z tohto sa už nevyvlečú. Ja to musím vedieť, nebudem tu predsa chodiť bez informácií.

„ No dobre. Prečo ste len taká tvrdohlavá.“ Pousmial sa potajomky.

„ Nemyslite si, že sme nejakí čarodejníci, alebo iné rozprávkové bytosti. Všetko je to len veda. Keď kráľovská rodina cestovala po našej krajine, objavila túto jaskyňu, jej tvar, vzhľad a nepravidelné ligotajúce sa kamenné úlomky  stien priam kričali, „Skúmaj ma, nie som obyčajná jaskyňa.!“ A ani kráľovi Ferdinandovi IV. to nedalo spávať. Preto tam po dlhé desaťročia začal vysielať výskumné tímy svojich dvorných radcov. Až títo„ kráľovi vedci „ zistili, že sa dá premiestňovať v čase pomocou časového rozhrania medzi ligotavými stenami jaskyne. Bol to prevratný objav, ktorý súčasného kráľa úplne pohltil. Postupne sa prestal zdržiavať vo svojom kráľovstve. A dokonca i vo svojej dobe, ktorá mu bola súdená. Možnosť premiestňovať sa v čase kedykoľvek sa mu zachcelo, bola pre neho natoľko príťažlivá, že sa vzdal trónu i žezla a odišiel do roku 1990, kde dožil svoj život veľmi moderne, aspoň pokiaľ vieme z fotografií, ktoré nám poslal po sluhovi pred desiatimi rokmi.“

Fotografie? On už pozná fotografie? Teda moderný to sluha . Pomyslela som si pobavene.

„Ako odišiel z našej doby, dostávali sme o jeho živote stále menej a menej správ. Jediné, čo viem je, že starý otec súčasného kráľa, mal v Nottinghame v roku 1990 ďalších dvoch synov.“

„Ďalších dvoch? A akých potomkov ešte mal?“ Nerozumela som mu.

„Ó prepáčte, zabudol som spomenúť potomka kráľa Ferdinanda IV., jeho syna Ferdinanda V., ktorého porodila komorná a zároveň pestúnka z nášho kráľovstva. Celý život mladému princovi vštepovali do hlavy, že sa nikdy kráľom nestane, pretože nemá stopercentnú kráľovskú krv. Ale našťastie pre princa, kráľ stratil zdravý rozum a vzdal sa svojho majetku, odmietol mať ďalších potomkov v našej dobe a tak navždy prenechal celé kráľovstvo svojmu vtedy jedinému synovi. Kráľ Ferdinand IV. teda pobláznený novou dobou a obrovským zázrakom opustil našu dobu a odvtedy ho nikto nevidel. Dedičné tajomstvo o zázračnej jaskyni zdedil i princ Ferdinand V., ktorý začal vládnuť nášmu kráľovstvu hneď po odchode jeho otca z krajiny. Bol veľmi mladý a pobláznený z bohatstva, o ktorom ani nesníval.Veď predsa mohli z budúcnosti doniesť nové vynálezy, zvyky, no všetko po čom si zamanuli. Lenže novému mladému kráľovi po pár rokoch táto moc a bohatstvo prestala stačiť. Chcel stále viac a viac. A preto, keď mu jeho žena princezná Milia z vedľajšieho kráľovstva porodila syna, neprikladal tomuto zázraku žiadnu dôležitosť. Jeho syna zakryla túžba po novom objave. Túžba po novom zdroji moci. Malého nevinného princa videl za svoj život sotva pár krát. Posledný krát ho videl pred  piatimi rokmi, keď už ako mladému dospievajúcemu mládencovi zveril svoje tajomstvo. Keď ho princ stretol, netušil kto to je. Pretože za svoj život stretol svojho otca len málokedy. Od malička ho vychovávali slúžky a dojky. Matka, mladá kráľovná Milie zomrela na zápal pľúc, keď bol ešte nemluvňa. A otec prišiel do kráľovstva raz za čas, aj to iba skontrolovať ako sa darí poddaným, jeho statkom a záhradám. Ak sa pýtate, ako mohlo kráľovstvo fungovať bez kráľa, tak sa pýtate dobre.“

"Nenapadlo ma to vôbec. Skôr som rozmýšľala  o aké tajomstvo išlo. Ale samozrejme, že som mu pritakala." Jemne som kývla hlavou na znak súhlasu, aby rýchlo pokračoval v príbehu, bola som veľmi zvedavá, a prerušovanie zbytočnými otázkami som rozhodne nemala v pláne.

„ Kráľ Ferdinand V. bol veľmi múdry a vzdelaný človek, veď sa predsa mohol vzdelávať  v spoločnosti o tristo rokov vyvinutejšej. Preto pod vplyvom rôznych moderných seminárov z vašej doby o riadení spoločnosti, dokázal vládnuť celému kráľovstvu pomocou vytvorených tímových skupín, ako tomu hovoril. Nikto v našej dobe nerozumel tomuto názvu, ale nemohli sme protirečiť veličenstvu. Kráľ si zoskupil okolo seba radu desiatich veľmi vzdelaných ľudí, ktorí riadili celé kráľovstvo. Každý z nich mal na starosti nejakú časť. Napríklad Diadorina matka viedla tanečný zbor, ďalší človek viedol rytierov a ich výcviky a tak ďalej. Preto samotný kráľ chodieval do svojho zámku len raz za mesiac, kedy kontroloval, či ide všetko ako má. A všetok svoj voľný čas zasvätil skúmaniu jaskyne. Stal sa ňou taký posadnutý, že nevedel prestať hľadať niečo, čo prehliadol. Chcel z tohto zázraku vyťažiť čo najviac. V konečnom dôsledku, kto by nechcel. Počas rokov kráľ Ferdinand V.  zostavil celé rády vyučených ľudí, ktorí chodili pravidelne prehľadávať túto záhadnú miestnosť. Kráľ veril, že je v nej ešte niečo, čo mu je predurčené používať. Veril, že prechod medzi storočiami nie je jediné, čo mu jeho otec zanechal. Avšak nikdy nič nenašiel.“

     Will sa na chvíľku odmlčal a sklopil zrak. Chvíľu som mlčky stála a čakala, že bude pokračovať. Ale stále nič. Vedela som, že ho zaplavili spomienky, a asi nie zrovna najpríjemnejšie, ale nevedela som si pomôcť. Musela som sa ho to spýtať. Veľmi tichým a jemným hlasom som opatrne začala.

„ A čo sa stalo s kráľom Ferdinandom V.?“ Hoci som vedela, že práve pre túto informáciu prestal rozprávať, musela som to vedieť. Po chvíli sa zhlboka nadýchol a pokračoval.

„ To nikto netuší....“ Will sa opäť odmlčal. Pozrel na mňa prísnym pohľadom a rozhodným tónom a nakoniec dodal: „ No myslím si, že som vám už toho porozprával až až, budeme pokračovať inokedy.“

Bolo mi jasné, že k tejto téme som už svoje pokusy o získanie nových informácií vyčerpala, ale skúsila som zistiť ešte aspoň niečo.

 „ No a teraz keď je nový kráľ? Je kráľovstvo riadené ako?“

„Odkedy je na tróne nový kráľ, kráľovstvo sa má lepšie. Poddaní netrpia, každý má čas aj na svoj život, kráľ nevyžaduje od nich žiadne extrémne služby, ktoré nie sú potrebné. Neutráca peniaze na veci, ktoré netreba. Jednoducho kraľuje s rozumom. Lenže spravil aj pár zmien. A to sa týka práve vás. Nakoľko kultúra v Dullonii nemala nikdy hlbšiu tradíciu, rozhodol sa tento prežitok rozvinúť. Nechal sa inšpirovať od susedných panstiev, kde je táto tradícia na veľmi vysokej úrovni. A vytvoril Kráľovský tanečný zbor, Kráľovský hudobný orchester, a samozrejme aj Kráľovský herecký kolektív. Práve teraz sa pripravujú na prvé vystúpenia, ktorých sa samozrejme zúčastníte už aj vy.“

Sliny v ústach sa mi úplne vyparili. Zostala som ako obarená. "Ja mám už o pár dní vystupovať? Veď nemám kondičku, ani fungujúce svaly, som unavená a nič neviem. To sa nenaučím tak rýchlo."

 Will úplne dokonale vyčítal z mojej tváre všetky obavy.

„ Nebojte sa slečna vy to zvládnete, ste šikovná. Vôbec sa nemusíte báť. Ja vám verím.“

"No paráda. On mi verí. Ale čo z toho, že nejaký sluha mi verí. Keď ma uvidí sám kráľ ako tam stepujem bez rozmyslu a bez techniky a pôvabu, môžem sa vrátiť pekne o 180 stupňov nazad. Čo keď sú všetky tanečnice také dokonalé ako Diadora? Ak áno ,tak to som v poriadnom keli. Veď tam budem vytŕčať ako melón medzi jahodami." Obavy ma nenechali na pokoji ani na minútu.

„Tak už sme na mieste.“ Vytrhol ma z predstáv svojim radostným zvolaním.

Ako som pozerala tak som pozerala, nikde som nemohla nájsť kone. Všade na okolo som videla len stromy a skaly.

„A nehovorili ste náhodou o nejakých koňoch?“

„ Veď sa dobre pozrite. A nájdete ich.“

A v tom som zbadala tie najkrajšie stvorenia pod slnkom. Za stromami stáli dva malinké zlaté koníky. Ich hriva im nežne padala do úprimných tmavohnedých očí. Ukrývali sa v tieni, aby na nich nepražilo slnko. Boli rozkošné. Keď nás zbadali, vystúpili spoza stromov s obrovskou ladnosťou.

      V tom som si uvedomila, že sú iba dva. A že sú také malé, že ledva unesú jedného, ak vôbec unesú, a nie ešte dvoch.

„A to vás unesú? Veď to nezvládnu.“

„To nie sú obyčajné kone, sú síce malé, ale svojou silou porazia aj toho najväčšieho koňa. Majú statnú kostru tela a dobre vyvinuté svaly, takže sa o nich nemusíte obávať.“ Pousmial sa Will.

„ Tak Lea s kým chcete cestovať ďalšie dva dni?“

„Prosím?“ Zakričala som od prekvapenia.

„Dva dni? A to ste mi chceli kedy oznámiť?“ Oči mi od údivu skoro vypadli z hlavy.

„No veď teraz,“ stále sa pobavene usmieval, „ no tak s kým?“

„Ja ju nebudem rozvážať ako princeznú.“ Odvrkla Diadora.

„No myslím, že budete musieť ísť so mnou.“ Jeho úsmev mi nedovolil ani na chvíľku hnevať sa na Diadoru.  Nechápala som ju. Čo jej tak na mne vadí?

„ Tak princezná nech sa páči, váš kráľovský koč čaká.“ Nahlas sa rozosmial. Najskôr jemne vyskočil na koňa a potom vytiahol aj mňa. Nemotorne som vysadla do sedla.

„Držte sa ma, aby ste nespadli.“ Oboma rukami som ho pevne oblapila okolo pása.

„Nie tak silno. Nemusíte ma rozpučiť. Nebojte sa je to len kôň, nie stíhačka.“

„Prepáčte.“ Začervenala som sa. A zovretie som povolila. Pomaly som si nenápadne oprela moju unavenú hlavu o jeho chrbát a zhlboka sa nadýchla omamnej vône, ktorá obklopovala celé jeho telo.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Najnebezpečnejší text na facebooku napísal jeho zakladateľ

Mark Zuckerberg chce použiť silu firmy na to, aby zmenil podobu našej spoločnosti. Bol by veľmi nebezpečným spasiteľom.

BLOG TRANSPARENCY

Ombudsmanka: Lajčák opakovane porušoval ústavu

V zdôvodnení vysvetľuje, čo ministerstvo nespravilo.

EKONOMIKA

Dodávateľ nemocníc dostal pokutu za biele kone z Cypru

Prvý postih za neprehľadnú vlastnícku štruktúru je právoplatný.


Už ste čítali?