reklama

2 - Tajomný cudzinec

V druhej kapitole hlavná hrdinka bližšie spoznáva tajuplné miesto starodávnej stavby a objavuje nadprirodzené tajomstvá za sprievodu záhadných bytostí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Polodlhé strapaté ebenové vlasy mu padali do tmavohnedých očí, ktoré pozorne upieral na moje telo. Do tváre sa mi ani nepozrel, preto si nevšimol môj šokujúci a prekvapený výraz tváre. Stál opretý o jedno zo stovky zrkadiel. Ruky mal preložené na hrudníku. Z jeho tváre bolo ľahké vyčítať nad čím rozmýšľa. "Čo tu robí také šialené dievča takto neskoro večer ? A prečo vlastne lieta po parkete ako postrelený zajac?"

 Teda aspoň som si domyslela. Lenže tento tajomný chlapík neprehovoril ani slovo. Nenadával mi, ani sa nesmial. Neprejavoval žiadne emócie. Iba ďalej len tak stál a pozoroval ma. Horúčkovito som rozmýšľala ako začať, ako sa mu ospravedlniť. Ako mu ujasniť, že som len zo zvedavosti nakukla a nechala sa uniesť svojimi spomienkami. Ale čo keď mi nebude rozumieť. Pri nervozite je moja angličtina veľmi tragická. Lenže čo mi iné zostávalo. Zhlboka som sa nadýchla a začala som:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 " Dobrý deň. Prepáčte, že som vám sem vtrhla bez opýtania, ale všimla som si ten nápis pred vašim domom a nemohla som odísť bez toho, aby som sa nepresvedčila, či to naozaj nie je pravda. No a keď som vošla dnu, rozsvietila som a neverila som vlastným očiam. Musím vám zagratulovať, že vlastníte takúto vzácnu sálu, keďže nikde inde na svete už nejestvuje. No ale k veci. Keď som zbadala tú krásu na podlahe, premohlo ma nutkanie si na nej zatancovať, ale to ste už asi videli. Takže ešte raz sa hlboko ospravedlňujem. Ak ste nahnevaný, tak to úplne chápem. Dúfam, že som vás nevyrušila v niečom naozaj dôležitom." Na tvári som vystrúhala niečo podobné ako úsmev a sklopila som zrak k svojím bosým nohám. Trošku mi odľahlo, keď som to zo seba dostala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Lenže muž ani len nezmenil svoju pózu, ani mimiku tváre. Začala som sa cítiť ešte nepríjemnejšie. To ticho bolo neznesiteľné. Keď som si dôkladne prepočítala prsty na nohách, môj pohľad opäť skĺzol na jeho tvári. Na moje prekvapenie jeho pohľad mi bol veľmi príjemný. Bol vyrovnaný, priam upokojujúci. Keď som si ho v tom neprestajom tichu prezerala detailnejšie, všimla som si jeho úžasnú postavu. Tento tajomný muž mal až nadprirodzene dokonalú postavu. Aj keď v tomto oblečení mu nevynikala tak, akoby si zaslúžila. Spozornela som, pretože som si uvedomila, čo ma tento príťažlivý pán na sebe. Neboli to súčasné veci. Bola som si viac ako istá, že takéto oblečenie sa nešije už dobrých pár storočí. Nohavice boli krémovej farby. Žiadne vyčačkané galoše, len klasická hodvábna látka, ktorá ľahko padala až na tmavohnedé lagovkové topánky s vyšitým erbom na obidvoch stranách. Vyleštené boli dokonale, pretože som v nich videla odraz jeho bledomodrej košele, jemne zapravenej v látkovom opasku. Takýto opis znie úplne obyčajne, ale keď som sa prizrela lepšie, zbadala som na jeho pravom pleci malinký odznak. Odznak, s tým istým erbom ako na topánkach. Dejepis moc neovládam, ale odznaky si pamätám dosť dobre. Pár z tých najcennejších kúskov mal môj otec vo svojej vitrínke. Takže poznám ich približnú minulosť. Ale bolo tu niečo, na čo som zaostrila až v poslednom prehľadávaní môjho cudzinca. V pravej ruke držal niečo, čo som v živote nevidela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nevedela som to identifikovať. Vôbec nič mi to nepripomínalo. Bolo to malinké asi vo veľkosti prsteňa. Áno, najviac sa to podobalo na prsteň. Ale medzera, kde by sa mal nastoknúť na prst chýbala. Miesto toho strieborný kruh spájala priesvitná látka, z ktorej vyžarovala žiara neznámej farby. Bol to mix asi všetkých farieb, čo existujú. Muž silno stláčal tento záhadný predmet medzi všetkými prstami, až mu jasne vyskakovali žily pozdĺž celého predlaktia. Mala som nutkanie prizrieť sa bližšie a podrobne si ho preskúmať. Ale tento krát som sa ovládla. Naše pohľady sa po prvý krát stretli. Jeho pohľad sa zrazu zmenil. Znepokojený výraz mu zaplavil jeho krásnu belasú tvár. "Možno mu prekáža moja zvedavosť s akou som si ho premeriavala. Alebo, žeby si všimol môj uprený pohľad na ten záhadný predmet?"​ Z jeho očí som nevedela nič vyčítať. Ale mala som pocit, že sa chystá konečne niečo povedať. Zhlboka sa nadýchol ako keby mal predo mnou trému. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 "Vítam vás!" Zaskočil ma jeho hrubý, ale napriek tomu lahodný hlas. Rozliehal sa po celej miestnosti, ako z rozhlasu. "Som rád, že ste to tu našli. Báli sme sa, že sa stratíte." Jeho galantnosť bola očarujúca. „A to som si myslela, že gentlemani už vymreli." pousmiala som sa nad touto myšlienkou. Ale mužský hlas pokračoval. " Sledoval som vás ako sa vznášate po sále. Bolo to nezvyčajné, ale pôvabné." V tom som si uvedomila, že vôbec netuším o čom to rozpráva. "On mi nevynadal, že som tu strašila takto neskoro večer. On ma dokonca očakával. Bola som zmätená. Ničomu som nerozumela. Určite si ma s niekým splietol. Ale odkiaľ pozoroval môj tanec? Veď by som prisahala, že som nikoho nevidela." Moja myseľ pracovala na sto percent, ale na nič neprišla. A tak som s napätím čakala, čo bude ďalej. Tajomný muž pokračoval: " Lea je mi cťou vám oznámiť, že ste prijatá do zboru kráľovských tanečníc." Zostalo dlhé, ničím nerušené ticho. 

 "Prosím? " odvetila som po hodnej chvíli. Lenže muž len zopakoval predchádzajúcu vetu: " Lea je mi cťou vám oznámiť, že som vás práve vybral do zboru tanečníc do Kráľovstva Wiliama III. Oranžského. " Neusmieval sa, jeho pohľad bol vážny, ale nie arogantný. A potom mi to došlo. 

 " Vy si robíte zo mňa srandu však? Ja som sa vám už ospravedlnila. Mrzí ma to, že som vám tancovala vo vašej sále. Ale vážne som si myslela, že tu robíte nejaký konkurz alebo čo. Ale to je už jedno. Odchádzam. Ešte raz prepáčte." Otočila som sa, obula som si botasky, vzala tašky a otočila som sa na odchod. " Lea , neodchádzajte", pokojne vyslovil hlásku po hláske. "Ja si z nikoho žarty nerobím. Veď ste sem prišli na výber tanečníc, či nie?" 

 "Ako vie moje meno? Nepamätám si, žeby sme sa predstavovali." Moje zmätenie bolo čoraz väčšie. "Áno všimla som si tú vašu tabuľku, tak som vstúpila, aby som sa presvedčila, ale ten nadpis mohol byť písaný asi tak pred sto rokmi." Muž sa zatváril pobavene. 

"Aha samozrejme, rozumiem." Odvetil pokojne s úsmevom. 

"Ale ja ničomu nerozumiem." Netušila som, čo odo mňa tento podivný, ale krásny chlap chcel. 

" Myslím, že som to povedal zrozumiteľne. Ale ak nemáte záujem, tak to pochopím a hneď to oznámim kráľovi." 

 Netušila som, či si zo mňa tento krásavec robí srandu, alebo je zrelý na psychiatriu. Žeby som mala až také nešťastie? Keď konečne niekoho zaujmem, musí byť buď blázon alebo úplne vyšinutý. Tento bol trošku pomätený, lebo si navrával, že má svojho kráľa, ktorému slúži. Čo bol absolútny výmysel jeho šialenej fantázie. 

"No takže takto" odvetila som, "nebudem vám klamať. Musíte poznať pravdu. Žijete v 21.storočí pane. Neviem, či si to stihli povšimnúť." Čakala som aká bude jeho reakcia. Na chvíľu sa odmlčal. 

" Ďakujem. Je to od vás veľmi láskavé. Ale ja viem, že momentálne som v 21. storočí. Lenže o chvíľu už nebudem. Ste teraz zmätená a vôbec nerozumiete o čom to rozprávam, ale viac informácií vám môžem povedať až v kráľovstve, kvôli udržaniu tajomstva. Až keď si budem stopercentne istý, že budete súčasťou kráľovského tanečného zboru. Tak ak máte záujem, čakám vás zajtra na tomto mieste presne na obed. Tešilo ma Lea. Tak do skorého videnia. Dobrú noc." Koordinovane s ľahkosťou vykročil smerom k zrkadlám. Ani som si ho nestihla premerať pohľadom a už sa po celej miestnosti rozľahla hustá tma. 

"Haló? Ste tu?" no nikto neodpovedal. Tá istá tma, akú som videla pri príchode na toto zvláštne, takmer neskutočné miesto. Neverila som vlastným očiam. " Sníva sa mi? Som v poriadku? Asi mi to cestovanie uškodilo. Ten muž vážne zmizol? Je to všetko len vtip? " V tom momente mi otázky vyskakovali z hlavy jedna za druhou, až naplnili celú tmavú sálu. Začala som mať strach. Bála som sa, že sa z tejto strašnej sály nikdy nedostanem. Rukami som opäť blúdila po hladkých stenách, až som nahmatala vytepávanú kľučku na dverách, vedúcu von zo sály. Chvíľu trvalo, kým si môj zrak privykol na svit mesiaca. Utekala som dlhou nepríjemne úzkou uličkou, až kým som nevybehla na hlavnú cestu. Snažila som sa chytiť dych. Srdce mi bilo ako o život a v hlave som mala neskutočný chaos.

 Na hlavnej ceste už nebola taká premávka ako večer. Bolo skoro pol dvanástej a ja som stále nemala kde spať. Ale teraz to nebolo to jediné, čo ma trápilo. Chcela som rozmýšľať nad toľkými vecami naraz, lenže moja hlava to nezvládala. Bolesť mi prerážala do všetkých mozgových buniek. Túžila som po teplom kúpeli a pohodlnej postieľke, kde by som spala, kým by ma nezobudil koniec sveta. Keď som sa spamätala zo šoku, uvedomila som si, čo sa v skutočnosti stalo. Len tak som nemo stála uprostred ulice a nechápavo som pozerala do uličky, z ktorej som sa pred chvíľou vymotala.

 Moje dojmy a pocity boli skutočné, naozaj som tancovala po najstaršej podlahe, aká existuje, naozaj som sa rozprávala s krásnym tajomným cudzincom. Ja som tam skutočne bola, nebol to len výplod mojej fantázie, tým som si bola istá. Takže som bola rozhodnutá, že zajtra na obed sa opäť objavím v tejto miestnosti a dokážem si, že nie som pomätená. Aj keď som o svojom presvedčení pochybovala. Zobrala som nohy na plecia a pustila som sa do prekonávania svojich najťažších chvíľ. Ubytovanie som nikde nenašla, takže som sa prechádzala s desať kilovou batožinou asi tak do piatej rána.

 Keď ma aj tie posledné zvyšky sily opustili, rozhodla som sa, že sa prespím na lavičke v najbližšom parku. Bolo to útulné miestečko. Žiadne obrovské výsadby kvetov. Jedná malá fontánka, dva obdĺžnikové sady ruží a približne päť lavičiek. Bola krásna letná noc, takže som ľutovala, že ma to nenapadlo skôr. Pod hlavu som si položila mikinu a zaspala som v priebehu piatich sekúnd.

 Kráčam veľmi pomaly. Moja chôdza sa mení na beh, stále rýchlejší a rýchlejší. Utekám a neviem kam. Zrkadlá sa mi mihajú všade naokolo, neviem kam sa mám skôr pozrieť. Každé sklíčko sa mi smeje do tváre. Zrazu niet úniku. Milióny sklenených tabúľ sa pohybuje synchronizovane okolo mňa. Keď tu sa ich pohyb pomaly začína spomaľovať, spomaľuje sa, až sa zastaví. Z jedného z nich vystupuje muž. Tajomný muž z dnešného večera. Usmieva sa na mňa a podáva mi ruku. „Neboj sa Lea. Poď za mnou. Budeš šťastná.“ Teplo a pokoj, ktoré mu vyžarujú z tváre ma presviedčajú. Moje telo akoby podľahlo jeho ruke. Nohy nekontrolovateľne kráčajú po jeho stopách. Dlaňou sa skoro dotýkam farebného zrkadla. Som rozhodnutá vstúpiť dnu, ...

„ Slečna? “ 

"Slečna?“ „Haló slečna, ste v poriadku?“ Bolesť z chrbtice mi vyrážala až do hlavy. Zdvihla som pohľad hore. Nado mnou stál staručký otrhaný deduško. Cez jeho prekvapený a zároveň znepokojený výraz mu padali polodlhé, mierne vlnité, šedivé vlasy. Za normálnych okolností by som sa zľakla, že ma chce okradnúť. Lenže v tomto momente som na takúto alternatívu ani nepomyslela. Po prvé, ukradnúť by mi nemal čo, keďže som okrem 10 eur, nemala nič. Po druhé, znásilniť by ma nechcel, nakoľko som vyzerala ako tá najposlednejšia upratovačka záchodov. A po tretie, pri pohľade na tohto ošumeleného bezdomovca mi bolo hneď jasné, že mi nič nehrozí. „Prepáčte mi slečna, že som vás zobudil, ale mal som obavy, či ste živá. Pretože vás tu pozorujem už dobrých pár hodín a za celý ten čas ste sa ani nepohli.“ 

 Trvalo mi pár minút, kým som sa zorientovala. Ležala som v centre parku, plnom ponáhľajúcich sa ľudí. Každý niekam utekal, alebo telefonoval, iní sa po ceste zvládli aj hádať. Len ja a ten deduško sme nehybne sedeli a sledovali okolie. Keď som si ujasnila základné informácie, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Ako keby som na niečo zabudla. Niečo ma vo vnútri trápilo, ale nevedela som prísť nato, čo. Veď nemám domov, prácu, školu, čiže žiadne povinnosti, nemá ma čo trápiť. No v tom mi to doplo. 

 „Preboha, koľko je hodín?“

 „No počkajte, nemám síce hodinky, ale tam na veži sú. Lenže ja tam nedovidím, ale vy ste mladučká a oči vám určite slúžia viac než vynikajúco." Pohľadom som našla tú vysokú vežu. Aj keď som vždy videla perfektne a okuliare som nikdy nepotrebovala, mala som problém po takej náročnej noci poriadne zaostriť. Malá ručička bola tesne pred dvanástkou a tá väčšia...

  "Do kelu na desiatke. Mám desať minút nato, aby som našla uličku, ktorú ani nemám predstavu ako nájdem."  Včera som sa v zúfalstve prechádzala krížom krážom a neuvedomovala som si kadiaľ idem. Poďakovala som starčekovi a vydala som sa hľadať môj tajomný domček. Slnko pražilo na plné obrátky a mňa pot zaplavoval čím ďalej viacej. Behala som hore dole ulicami , ale bezcieľne. 

 „Čo mám robiť? Čo mám robiť? “  

 Nervozita ma začínala pohlcovať. Konečne som sa mohla niekam dostať, aj keď som ničomu nechápala, a ja to takto pokašlem. Potrebujem zázrak. Nejaký malinký zázrak. Hocijaký znak kadiaľ mám ísť. Horúčkovito som sa obzerala všade dookola, ale márne. Zo všetkých strán do mňa narážali nervózni ľudia, niektorí mi div neodtrhli kus z tela. Aj keby sa mi môj tajomný cudzinec snažil dať nejako vedieť, nezbadala by som to. Nevedela som, čo ďalej. Hodiny na veži ukazovali za tri minúty dvanásť a ja som bola bez akejkoľvek nádeje. Spomalila som. Snažila som sa nabrať rozvahu. „Keď budem teraz stresovať, nič tým nevyriešim.“ Snažila som sa rozpamätať, kúsok cesty po kúsku som si premietala v hlave ako v kine. Najskôr vpravo, potom vľavo, cez cestu, popri ohrade vpravo a bola v parku. Veľká ručička sa pritisla bližšie k dvanástke. „Ešte chvíľku a mám to. Ešte chvíľku. Keby sa tak dal zastaviť čas.“  

 Telo nestíhalo nasledovať mozog. Nohy sa nestíhali prepletať, ruky sa bezmocne metali popri tele, pľúca protestovali spolupracovať, jednoducho nič na mne nefungovalo ako malo. Obyvatelia Nottinghamu nemo zízali, ako sa nejaká cudzinka potáca po meste. Ale netrápilo ma to. Nikto ma teraz netrápil. Jediné, na čo som v tom momente myslela, bol krásny dom s vytepávanými ružami a drahocennými parketami, na sálu s farebnými zrkadlami a na neho. Na tajomného a neznámeho gentlemana. Ani som sa nenazdala a hodiny odbili poludnie. 

 „ A skončila som,“ pomyslela som si.

 Lenže v tom momente som zbadala niečo, po čom som celý deň túžila. Moja jedinečná ulička. Bežala som cez cestu ako zmyslov zbavená. A ďalej cez celú uličku. Cez deň sa mi zdala úplne obyčajná úzka ulica. Keď som konečne uvidela čarovný dom, znovu som onemela. Jeho krása za denného svetla bola ešte okúzľujucejšia ako za svitu mesiaca. Na každý ručne vyrezávaný kvet na stenách domu padali slnečné lúče, ktoré vrhali farby rôznych odtieňov. Drevo, ktoré lemovalo celú stavbu, teraz vyzeralo ešte staršie ako v noci. Ale jedna vec sa od včera úplne zmenila. Tabuľa s nápisom o nábore tanečníc zmizla. Ale kde sa stratila? Veď vyzerala, akoby tam visela storočia. Zhlboka som sa nadýchla a chytila kľučku dverí. Pomaly som ju zatlačila až do najväčšieho možného uhla sklopenia. Ale niič sa nestalo. Dvere boli zamknuté. Pozrela som na hodiny veže, ručičky ukazovali tri minúty po dvanástej. Bola som sklamaná. Ťažoba smútku stiahla moje telo po dverách až na zem. Hlavou sa mi hnalo stádo myšlienok. „Žeby to bol všetko len sen? Alebo som taká zúfalá, že si začínam vymýšľať vlastný svet?“ Nevedela som, čo teraz. Bola som bez domova, bez práce, nikoho som tu nepoznala, jednoducho keby som zmizla, ani pes po mne neštekne. 

"No čo tu tak vysedávate? Veď vás už čakáme. Alebo ste si to rozmysleli? “ Prehovoril na mňa tenký jemnučký ženský hlások. Keď som zazrela, aké krehké stvorenie stojí predo mnou, nemohla som sa ubrániť predstave lesnej víly. Dlhé zamatové plavé vlasy jej lemovali bezchybne tvarovanú trblietajúcu pokožku. Belasú farbu pokožky jej ešte zvýrazňovali obrovské modré oči, ktoré vykúkali spod dokonale ostrihanej ofiny a pery jej ladne tancovali pri každej vyslovenej hláske. „Aj ja chcem byť taká krásna. Prečo nemôžem mať aj ja takú pýchu.“ 

 Namiesto toho sa moje tmavohnedé strapaté vlasy vlnia do nepravidelných útvarov, ich neestetickosť len zvýrazňujú nejasné šedo-modré oči. A o postave ani nehovorím. Postava krásnej blondínky je ako z katalógu, a tá moja sa dá ledva prirovnať k priemerným. Takže keď si to zhrnieme, na ulici vyzerám ako šedá myš, ktorú každý prehliadne.

„Haló Lea? Počuli ste ma? Idete, či nie?"

„ Čo odo mňa chce táto spanilá bytosť? A kam to mám ísť? Ničomu som nerozumela. Veď sa mi dvere neotvorili.“ Myšlienky ma nechceli nechať na pokoji. Keď som sa trošku spamätala, vstala som z horúcej zeme. Na chrbte som mala vytetované pásiky od rozpálených dverí. Krásna víla sa tvárila vážne, svojou nežnou rukou sa jemne dotkla dverí a tie sa akoby mávnutím čarovného prútika ihneď potichu otvorili. Pobavene sa pozrela na mňa a mávla rukou, aby som ju nasledovala. Jej pohyb bol taký ľahučký, akoby sa vznášala. No každopádne mi nebolo všetko jasné, ale pomaly som si začala na tieto záhady zvykať. V nemom úžase som skoro zabudla dýchať. Nežne som vkročila dnu. Túto neskutočnú historickú pamiatku som považovala za poklad národa. 

 „Počkajte tu chvíľu Lea. Idem vám po veci, lebo v týchto handrách by vás vyhnali z Dullonie skôr, akoby ste vôbec stihli pozdraviť. “ A už jej nebolo. Stála som uprostred miestnosti úplne sama. Ani som si nestihla uvedomiť, čo vlastne povedala, a bola späť s oblečením a topánkami v rukách. 

 „ Nech sa páči. Šaty a baleríny. A prosím vás, aspoň sa učešte, nech sa vás pán kráľ nezľakne. Počkám vo vedľajšej miestnosti. Máte nato desať minút a potom odchádzame.“ 

 Zostala som stáť s ústami otvorenými dokorán. " Dullonia? Kráľ? Balerínky a šaty zadarmo pre mňa? Ja som v nebi? Či v kóme?" Netušila som, či sa mám smiať, alebo plakať. Všetko, čo mi neznáma krásna víla nakázala, som poslušne vykonala. Cítila som sa ako v tranze. Nevedela som, či som pri zmysloch, či snívam, alebo som pod vplyvom nejakých omamných látok. Vedela som iba jedno. Zažívam dobrodružstvo svojho života.  

​ Zobrala som si oblečenie a topánky a pomaly som sa začala prezliekať. Šaty a baleríny mi boli ako šité na mieru. Keď som sa pozrela do zrkadla, neverila som vlastným očiam. To nie som ja, Lea Mendellová. Zrazu som vyzerala tak zmyselne a nie neohrabane ako vždy doteraz. Bledo modrá hodvábna látka mi dokonale oblemovala celú postavu. Moje doteraz zakrývané krivky, zrazu vyzerali dobre. Pod prsiami boli stiahnuté modrou stuhou a výstrih sprevádzaný tmavo modrou krajkou mi dokonale ladil k bledej farbe pokožky. Šaty siahali len tesne nad kolená, čiže s mojou nešikovnosťou o roztrhanie som sa nemusela obávať. A na bledo modrých balerínach bol vyšitý ten istý erb ako na topánkach môjho tajomného muža. 

 „Ale kde je? Žeby bol len posol? Nikto významný? Ale to by ho predsa nepoverili výberom tanečnice. Dúfam, že ho ešte stretnem.“  

 „ No už ste slečna? Preboha, to vám ale trvá. Ukážte, upravím vás. Mne to pôjde rýchlejšie.“ Zdvorilo som si sadla na najbližšiu stoličku a čakala som, aký zázrak to z mojich vlasov a pleti vytvorí. Ani nie po desiatich minútach bola hotová. Výsledok bol opäť nad moje očakávania. Moje nepoddajné suché vlasy, sa jej podarilo učesať do komplikovaného drdola, z ktorého pravidelne vykúkali kučery. Na líca mi naniesla len minimum púdru a pery mi vyfarbila rúžom bledunko rúžovej farby. A v tom som si uvedomila, že vyzerám ako z iného storočia. V premýšľaní som dlho nezotrvala, pretože moja nová priateľka ma nenechala ani chvíľku na pokoji. „Tak toto by sme mali. Vaše staré veci zamkneme do tejto skrine, pre prípad, žeby ste sa potrebovala niekedy vrátiť do súčasnosti. Ale pochybujem o tom. Ak raz navštívite Dulloniu, neopustíte ju. Teraz ma počúvajte dám vám potrebné inštrukcie. Ale nepopleťte to. Ako prvé si tesne pred vchodom nastoknite tento kameň, umožní vám to bezpečný prechod. Potom sa dotknite zrkadla, presne tak ako to spravím ja pred vami, preto sa musíte pozorne pozerať. No a nakoniec posledná rada a tá najdôležitejšia, keď budete prechádzať do Dullonie, musíte celú svoju myseľ sústrediť na miesto, kam cestujete. Trošku zložitejší bude príchod do druhého sveta. Ak sa po ceste neskoncentrujete, vymrští vás to poriadne ďaleko, a nezaručujem, že to nebude aj trochu bolestivé. Tak to by bolo všetko. Rozumeli ste všetkému? Ak nie tak sa pýtajte, kým je čas. “ 

 "Ježiši, toľko informácií naraz."  Bola som zmätená. Ešte pred chvíľkou som spala dolámaná ako bezdomovec na lavičke a vzápätí som vyčačkaná ako princezná išla cestovať do nejakej krajiny cez zrkadlo. "A ako sa mám vlastne sústrediť na miesto, ktoré som v živote nevidela?" Moja nervozita sa vyšplhala na bod mrazu. Celým mojim telom bičoval neskutočný strach. Ale z úst mi vyšlo len: „Ok, všetko mi je jasné.. A na druhej strane sa stretneme?“ 

 „Samozrejme, ak vás nájdem, tak určite, Čaká nás potom ešte veľmi dlhá cesta. Tak pripravená? Idem prvá. Nezabudnite ísť v bezprostrednej blízkosti za mnou, aby sme sa ľahšie stretli.“ 

 Krehká víla vykročila smerom k jednému z množstva zrkadiel. Rám bol krvavej farby, a zvnútra vyžarovala bledo rúžová oslňujúca farba. Čím bližšie som bola, tým menej som videla. Tá žiara ma celú obklopovala. Nejasne som rozpoznala pred sebou siluetu mojej sprievodkyne. Rukou sa dotkla skla a zmizla. Srdce mi búšilo ako zvon, zrazu som bola neistá. Vo vnútri bojovali myšlienky s pocitmi a s dojmami. "Naozaj to chcem? Čo keď sa mi niečo stane? Čo keď to bude bolieť?"  

 „ No poď Lea, čakám ťa.“ Zo zrkadla sa ozval krásny hrubý mužský hlas.

 Tento hlas by som spoznala všade. Bol to môj tajný cudzinec. V tom momente som prestala o čomkoľvek pochybovať. Nasunula som si nádherný prsteň, ktorý ma priam pálil na prste. A vykročila som smerom k zrkadlu. Natiahla som ruku a dlaňou som sa dotkla zázračného zrkadla. 

Simona Blšťáková

Simona Blšťáková

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý rád tvorí. Tvorenie pre mňa znamená relax, no zároveň i obrovskú energiu. :-) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu