1 - Cesta za cestou k novému životu

Autor: Simona Blšťáková | 4.12.2016 o 2:06 | Karma článku: 1,17 | Prečítané:  130x

Nasledujúci článok je prvá kapitola fantazijného príbehu o dievčati, ktoré hľadalo zmysel života. Pri jej skúmaní cesty k novému svetu, Lea zažíva nadprirodzené udalosti, ktoré jej navždy zmenia život.

         Cesta do nového sveta bola prvá a základná zmena. Nechala som za sebou všetko. Svoju rodinu, príbuzných, starých kamarátov, školy aj záujmy. Stála som na prahu nového života. Iba ja a moja podstata. Zobrala som si so sebou len pár základných vecí na prežitie. Nič veľké ani ťažké. Hygienické potreby, doklady, všetky moje úspory, pár tričiek a rifle. Nechcela som si brať nič, čo by mi akýmkoľvek spôsobom pripomínalo domov. Slnko svietilo vysoko na oblohe, bolo poludnie, keď som vyšla z letiska do ulíc. Aj keď som mala minimum vecí, kufor ma ťažil. Neprišla by som s ním ďaleko, tak som si zavolala taxík, ktorý ma odviezol do centra jedného z významných anglických miest, Nottinghamu.

         Nemala som ani predstavu kam pôjdem, kde budem pracovať, jesť, či spať. Jediné, čo ma držalo pri živote bola túžba po novom, lepšom živote. Aj keď moje nádeje neboli veľmi veľké, dúfala som, že ma šťastie ešte neopustilo. V to poobedie sa  šťastie na mňa jednoznačne vykašľalo. Hotel na hlavnom námestí bol plný. Nemali ani jedno miesto na spanie, prehovárala som majiteľa, pýtala sa aj personálu o nejaké prístelky. Nič. Všetci neochotní, každý sa tváril neochotne a opovrhujúco. Sadla som si do parku, ktorý bol poblíž a čakala som. Sama som nevedela načo alebo na koho, ale čakala som. Dúfala som ,že sa teraz stane niečo ako vo filme. Že ma  niekto osloví a povie: "Nemáte kde bývať? Poďte ja vás ubytujem. Môžete tu byť dokiaľ si niečo nenájdete sama." Samozrejme, že nič také sa v skutočnom živote nestáva. A keby aj áno, tak určite nie mne, najväčšej smoliarke pod slnkom. Všetkým som  bola vždy ukradnutá. Prečo práve teraz by sa mal o mňa hocikto zaujímať.

     Slnko už zapadlo a na oblohe sa objavili fialové pásy po žiare. Rúžová sa prelínala   s červenou a oranžovou a pomaly nastupovali tmavšie farby. Tá pestrofarebná zmes vo mne vyvolala príval smutných emócií. Čo som si myslela, že keď precestujem tisíc kilometrov, všetko sa zmení? Že sa zrazu niekde uchytím? Že sa o mňa začne niekto zaujímať? Ťažko. Som stále tá istá nezaujímavá chuderka, akou som bola. Chcela som veľkolepo začať v novom svete, ale zbytočne. Človek sa nezmení zo dňa na deň. To všetko som si uvedomila, až teraz. Teraz, keď nebolo cesty späť.

     Sedela som tu bezmocná, tápajúca po vlastnom osude, nevediac, kam sa podejem. Hudba v MP3 prehrávači mi dohrala a ja som sa ocitla naspäť v realite. Park bol skoro prázdny, bolo už osem hodín večer. Sedela som tu vyše troch hodín a absolútne som si neuvedomovala ako rýchlo plynie čas. Rozplynie sa aj môj život tak rýchlo ako toto popoludnie? Raz zmiznem a nikto si to ani nevšimne. "Prestaň sa stále len ľutovať a vzchop sa, nemôžeš predsa spať na ulici!" poradil mi môj vnútorný hlas. To je fakt. Neklesla som tak hlboko, aby som spala pod mostom. Ešte som mala nejaké peniaze, ale nebolo ich veľa. " Keď do týždňa nezačnem pracovať, nebudem mať z čoho prežiť." preblesklo mi hlavou. "Lea hore hlavu, si nejaký bojovník. Toľko si toho v živote zvládla a pretrpela. Toto zvládneš ľavou zadnou." Vstala som, pobrala batožinu a vydala som sa na cestu za cestou k lepšiemu životu.

     Tápala som večernými ulicami Nottinghamu. Prechádzala som z jednej strany na druhú, skúšala som sa pýtať okoloidúcich, ale márne. Buď mi nerozumeli, alebo som nerozumela ja im. Také obrovské mesto a ja som nenašla žiadne  vyhovujúce ubytovanie. Stačil by mi malý lacný hostel, kde by som si mohla zložiť svoje ubolené kosti aspoň na pár dní. Ruky som si už necítila od ťažkej batožiny, bola som vyčerpaná na smrť.Keď ma už nádej opúšťala, zazrela som v diaľke vstup do úzkej uličky. "Vyskúšam to, veď nemám čo stratiť." povedala som si.

     Vošla som do nej veľmi opatrne, vyzerala ako keby tadiaľ nikdy neprešla ani noha. Piesok bol rovnomerne rozhrnutý od krajov chodníka cez celú cestu, bez akéhokoľvek náznaku pohybu. Ako som vchádzala hlbšie, hlavná cesta sa mi postupne strácala z očí. Videla som iba svoje stopy. Budovy boli vysoké, mohli mať asi 30 poschodí. Okraje chodníka sa stále viac zužovali, až prašná cesta úplne zanikla. Domy sa nakláňali priamo oproti sebe. Ledva sa medzi nich zmestilo jedno ľudské telo. Keď som sa lepšie zapozerala zistila som, že jediné, čo túto ulicu osvetľuje je svit mesiaca. Žiadne okná rodinných domov, žiadne pouličné lampy ani neonky. Nič. Iba mesiac. A napriek tomu svetla nebolo málo. Vyzeralo to, akoby mesiac svietil iba na tento rad domov a budov. Akoby obyvatelia tohto mini sídliska mali objednané nebeské teleso iba pre seba. Aj keď som zatiaľ nestretla ani živú dušu. Bolo to záhadné a zároveň zaujímavé. Cítila som sa ako v rozprávke.

     Neviem prečo, ale vôbec som nemala strach ani obavy. Bola som taká uchvátená, že som zabudla na všetko. Na všetky tie problémy, čo ma sužovali, na moje depresie aj strasti. Zrazu sa predo mnou vynorila jediná nízka budova v uličke.

     Vyzerala akoby bola celá z dreva. Mala sotva jedno poschodie a aj to malo veľmi nízky strop. Celý dom akoby žiaril, vyžarovalo z neho toľko energie, akoby žil. Napriek tomu vyzeral staručko a ošumelene. Do bledo hnedej farby na stenách jemnučko vstupoval nápis tmavohnedej farby: "Nábor a zaškolenie tanečníc."

     Horko ťažko som to preložila, keďže angličtina nebola moja silná stránka, aj keď som z nej zmaturovala na jednotku. Nič to neznamenalo. Ale základy nato, aby som porozumela som mala. Nápis bol odratý a starý. Ale písmo, ktorým to bolo napísané nebolo súčasné. Pripadalo mi ako z inej doby.

" Asi to bolo už veľmi dávno. Nemala by som také šťastie, aby akurát v tomto období hľadali tanečnice."

     Profesiu, ktorú som vyštudovala na vysokej škole, profesiu, ktorú by som mala robiť v budúcnosti.    Najlepšie žiačky išli tancovať a učiť tanec po celej Európe, len na pár z nás, ktoré sme nevynikali ničím výnimočným, sa osud vykašľal. Cez konkurzy do divadla som nikdy neprešla ďalej ako do druhého kola. Na strednej škole som tvorila choreografie pre hercov na absolventské predstavenia a rôzne vystúpenia. Na Konzervatóriu som si bola istá, že sa môj osud poberá správnou cestou. Že budem robiť to ,čo ma od malička bavilo. A to si v dnešnej dobe nemôže dovoliť hocikto. Ja som to študovala. Zatiaľ čo moji rovesníci sedávali pri knihách, ja som celé dni spievala, tancovala, hrala na klavíri, recitovala a zabávala som sa.

     Pri prijatí na vysokú školu s umeleckým zameraním som ešte netušila, ako mi radikálne zmení život. Priateľov, ktorých som mala na strednej som už nikdy nestretla. Blízkych v meste môjho rodiska som stretávala len málokedy. Nemala som nikoho. V hlavnom meste Slovenskej republiky som zostala sama bez kamarátov, rodičov a bez akejkoľvek útechy. Škola mi moc nešla. Mala som len jednu kamarátku, teda lepšie povedané, bola to jediná osoba, ktorá sa so mnou aspoň raz začas porozprávala. Inak som si pripadala ako votrelec. U profesorov som tiež nebola veľmi obľúbená. A zrazu sa moje záľuby stali  nočnou morou. V tanci som prechádzala ledva z ročníka do ročníka. A tak roky uplynuli a ja som sa tým všetkým prehrýzla bez akéhokoľvek skúsenostného posunu. Toľko som toho od života očakávala. Moje sny a ambície boli obrovské. Lenže železné okovy, ktoré boli neustále  obmotané okolo mojich členkov i zápästí nechceli povoliť. Nemohla som nájsť spôsob ako ich pretrhnúť.

      A teraz som tu stála unavená a ubolená a neverila som vlastným očiam. Opatrne som pootvorila staré drevené dvere zdobené krásnymi starovekými ornamentmi. Vyzerali ako z iného storočia. Keď som sa na ne zapozerala dlhšie, mala som pocit akoby sa všetky tie kvety a ozdoby začali hýbať. Boli ako živé.

     Vošla som dnu plná očakávania, moje pľúca sa dvíhali nepravidelne a srdce mi búšilo ako polnočný zvon. Ale namiesto prekvapenia ma čakalo len sklamanie. Prázdna tmavá sála bez okien. Nevidela som ani na krok ale bola som si istá, že tu sa nič nedialo dobrých pár storočí. Ktovie  pred koľkými rokmi potrebovali tanečnice. Možno som vtedy ešte len plávala mamine v brušku, alebo som sa možno práve učila tancovať. Každopádne to bolo veľmi dávno. Už som bola na odchode, keď ma pochytila obrovská zvedavosť." Ktovie ako to tu vyzerá za svetla?" napadlo ma, "keď to tak krásne vyzerá zvonku, možno zvnútra to bude rovnako okúzľujúce, ak nie ešte čarovnejšie."

     Položila som kufor na zem a hľadala som svetlo. Ako som ohmatkávala detailne steny, narazila som s rukou na nejaký zvláštny výbežok. Nebol to klasický zapínač svetla. Vystupovali z neho tri gombíky. Nebola som si istá, ktorý mám stlačiť. "Čo keď niečo vykonám? Nemám dosť problémov aj bez toho?" Rukou som sa stále dotýkala výbežkov na stene. Jeden hlas v hlave mi hovoril : " Zapni to , veď za skúšku nič nedáš, nebuď zbabelec. " Ale druhý hlas si tiež presadzoval svoje:  „Nerob to. Choď odtiaľto preč a už sa sem nikdy nevracaj." Váhala som ale nakoniec vo mne vyhral hlas zvedavosti. Postupne som začala stláčať jeden gombík po druhom zľava vpravo . Zapla som prvý a nič. Žiadna zmena. Nervozita zo mňa trošku opadla. "Veď možno tu naozaj nič nie je. Je to len starý schátraný dom." Pomaly som zatlačila ukazovákom do druhého. A tiež nič. Stále len tma.

      Už ma to prestalo baviť, preto posledný výbežok som stlačila surovo bez kúska citu. Pocítila som ako mi začína tŕpnuť jeden prst po druhom. Bolesť sa ďalej šírila cez dlaň do celej ruky až po rameno. Nemohla som pustiť zapínač. Držalo ma to. Začala som horúčkovito rozmýšľať. Pot mi stekal po líci a padal do výstrihu môjho krvavo červeného svetra. Nevedela som čo ďalej. Keď sa mi začali z očí valiť prúdy sĺz, uvedomila som si, že keby to bol elektrický prúd, bola by som už mŕtva. Lenže to čo ma držalo bolo niečo iné. Bolesť som síce cítila veľmi zreteľne, ale nestupňovala sa. Zostala tam pokiaľ prišla pri prvom dotyku. Pravú ruku som si necítila, ale nič viac. Stála som tam sama v temnej miestnosti a nevedela som čo ďalej. Celá som sa triasla a moje oči nechceli prestať plakať. Keď som bola už v úplných koncoch, zrazu sa stalo niečo, v čo som už ani nedúfala.

     Celá miestnosť sa rozžiarila. Obrovské lustre sa začali rozsvecovať jeden po druhom. Nechcela som veriť vlastným očiam. Dlhá úzka sála mala vyše tristo metrov. Lustre sa neprestávali rozžiarovať. Môj odraz bol po celej miestnosti. Zrkadlá spolupracovali veľmi synchronizovane. Nezostalo jediné zrkadlo ,na ktorom by som nevidela môj prekvapený zdesený a zároveň neveriacky pohľad. Strop bol pomaľovaný rovnakými ornamentmi ako vonkajšie steny. Ich neónové svetlo sa odrážalo všade naokolo. Celá sála vyzerala ako z čias kráľov a rytierov. Honosné bohatstvo zabávajúcej sa šľachty. Tá krása ma tak zaujala, že som ani nestihla spozorovať, že moja ruka už nebola prilepená na gombíku, ktorý zapríčinil odhalenie tejto krásy. Prsty boli úplne v poriadku, necítila som žiadnu bolesť. Nech to bolo čokoľvek, zaslúžila som si to za moju neslušnosť. Čo keby tu niekto býval a ja by som mu vtrhla do obývačky, alebo do spálne? Preboha, tak takýto prípad som si nechcela ani predstavovať. Neviem akoby som zareagovala. Ale našťastie som bola pokojná ,pretože som si bola viac ako istá, že tu sa nikto neukáže najbližších sto rokov.

     Z polemizujúcich myšlienok ma vytiahol lesk, ktorý sa odrážal od parkiet na zemi. Sánka mi pomaly klesala dolu do 90  stupňového uhla od vrchnej pery, keď som si uvedomila, čo sa to tak leskne. O sálach som mala veľký prehľad, pretože v škole sme sa tomu detailne venovali. Ale, že niekto niekedy nájde práve túto sa nikomu ani nesnívalo, keďže v učebniciach stálo, že posledná takáto sála bola zničená pred viac ako štyristo rokmi.

     Parkety ležali na milimeter presne jedna vedľa druhej, neboli to klasické hranaté plátky, ale ručne oblúkovito vyrezávané okraje, každá z nich mala na sebe vrúbkované výstupky, ktoré zabraňovali šmýkaniu sa, preto na nich králi a šľachtici rady tancovali len v zamatových ponožkách a balerínkach. A nakoniec ich tónus. Ich jemný žlto- červený nádych, oblemovaný úzkou modrou linkou bol fascinujúci.

     V 17. Storočí bolo týchto originálnych parkiet vyrobených sotva na tri sály, keďže ich hodnota stúpala do neúnosných výšok. Preto si ich mohli dovoliť len tí najpoprednejší šľachtici. Ostatní sa už len snažili napodobňovať ich elegantnosť a bravúrnosť. Tieto skvosty zapĺňali celú sálu, od vstupu až po najvzdialenejšiu časť. Na jednej z nich som stála aj ja. Malo to pre mňa nesmiernu cenu. Bola som hrdá, že mám tu česť sa dotýkať takej vzácnej pamätihodnosti.

     Zrazu ma zaplavila túžba po tanci. Neváhala som a rýchlo som sa vyzula z botasiek, kufor aj s taškou som spustila na zem a jemne som vykročila. Pod nohami som pocítila teplú priam až horúcu podlahu. Vrúbky vystupujúce z nej som cítila veľmi zreteľne. Každá platnička ma poháňala stále vpred, hlbšie do jadra sály. Neovládla som sa. Moje telo sa začalo hýbať v rytme pokojnej melancholickej hudby, ktorú som mala v mysli. Pred očami sa mi vynárali spomienky z detských, stredoškolských aj vysokoškolských čias. Striedali sa. Ruky aj nohy sa synchronicky dopĺňali. Zrkadlá okolo mňa len nemo sledovali, čo sa deje, a odrážali obraz okolo. Vnútorné pocity sa vo mne stupňovali stále viacej, pohyb sa zrýchľoval a dych už nestíhal.

       Z melancholickej nálady sa hudba v mojej mysli zmenila na ráznu, priam bojovú. Telo sa metalo z jednej strany na druhú, divák by si myslel, že s niekým bojujem o život. Lenže moja osobnosť to potrebovala, potrebovala vybiť zo seba všetkú tú zlosť a zlobu, ktorú v sebe držala tak dlho. Pohybovala som sa po celej dĺžke aj šírke sály, zapojila som aj skoky a prevaly cez zem. Moja sila v nohách a rukách bola neskutočne obrovská, cítila som sa ako by ma niekto obdaroval o celú škálu nových svalov. Keď som si užívala svoj pôvabný ladný a zároveň ostrý a centrifugálny tanec, uvidela som v zrkadle niečo, čo ma úplne vyviedlo z miery.

     V strede sály nehybne stál muž.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Brusel vyšetruje dotácie pre Jaguar v Nitre. Môžu Briti odísť?

Európskej komisii sa nepozdávajú 130-miliónové dotácie ani súvisiace investície za pol miliardy eur.

KOMENTÁRE

Vydrží to ešte Most alebo padne?

Trpezlivosť voličov nemožno skúšať donekonečna.


Už ste čítali?